Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

LIVINGSTONE SAILING TOUR 

20-27.6.2015 - Chorvátsko

 

dátum : 20-27.6.2015
miesto : Chrovátsko - Rogoznica
 
Trasa : Rogoznica - Žirje (zátoka Tratínska) - Žut - Mala Proversa (Telašica) - Murter (Jezera) - Kaprije (Zlarin) - Rogoznica
 
 
Vlado spracoval návrh trasy do tejto podoby : PDF
 
 
Typ lode : Sun Odyssey 32i
Názov lode : Jana
 
 
Počet : kajút 2
Počet : lôžok 4 + 2
Dĺžka : 9,60 m 
Šírka : 3,30 m 
Ponor : 2,00 m :  
Hlavná plachta :  Roll 
Hmotnosť : 4725 kg
Motor : 21 HP
Palivo : 70 l
Voda : 170 l
  
Pod logom z grafického štúdia Gallosha pictures, s partiou Robo, Vlado, Ľubo a ja, v kocábke Sun Odyssey 32i, menom Jana.
 
Posádka :
 
 

    Ako sme „o to“ prišli s Janou – alebo ako sa z nás stali námorný vlci :-) … aj ten z Tadžikistánu :-)

    Keby mi niekto v roku 2009 povedal, že ak raz „opáčim“ tak s tým neskončím – neuverím mu. No vysvetľujte napríklad alkoholikovi, alebo vášnivému fajčiarovi, že toto je posledný(á) :-)

    Závislosť, alebo skôr vášeň k tak nádhernému športu, ako sailing v nás prerástla v podstate hneď po získaní licencie na riadenie námorného plavidla. Po skúsenostiach z minulých plavieb sme však tentokrát celé bremeno zodpovednosti preniesli iba na naše ramená. Ako námorný vlci „panici“ sme otestovali naše psychické aj fyzické schopnosti a jednoznačne sme sa zhodli, že sme „o to“ prišli so cťou a nadhľadom.

    Plavba sa plánuje už pár mesiacov vopred. Vyberá sa loď podľa počtu posádky, termín podľa ceny, počasia a trasa, aby vyhovovala všetkým dĺžkou a hlavne navštívenými miestami. Teoretické skúsenosti sme získavali počas celého roku z prístupnej literatúry, máp a informácii z internetu. Vyrážali sme odhodlaní a nadupaní vedomosťami. Všetci skúsení sailisti však vedia, že prax je úplne iná.

    Vybrať termín si môžete, no nikdy neviete aké bude počasie. Loď si vybrať môžete no nikdy neviete v akom bude technickom stave. Posádku vyberiete, avšak náladu na lodi jej neovplyvníte. Nám sa v podstate výber všetkého vydaril skoro na sto percent … až tá naša Jana mala nejaké tie muchy :-) … ale „ktorá“ ich nemá, že !? :-)

    Cesta do Chorvátska ubehla rýchlo a v pohode. V Chorvátsku v mestečku Rogoznica a marine Frapa nás už čakal „dohadzovač“ Tony, ktorý nám predstavil krásavicu s pôvabnými líniami menom Jana. Poriadne sme si ju poprezerali, roztiahli „prádlo“ (pre neznalých plachty), nakukli do jej útrob, prezreli každú štrbinu, ba aj trošku rozhycovali jej motor. Po formálnych záležitostiach sme na lodi zistili, že sa ako moje rodisko vyskytol Tadžikistán namiesto Slovakia. Hold rolovacie okná vo formulároch občas vedia človeku zmeniť pôvod :-)

    Po nalodení vecí, potravín a „tekutín“ sme vyvesili s pýchou vlajku nášho tímu Livingstone. Plápolala v miernom vetre a vyzerala, tak ako aj naše tričká bohovsky. Pokrstili sme Janu, privítali a uctili si Poseidona, niečo sa ušlo aj nám a šup do máp, aby sme ráno mohli vyraziť. Ako prvý sa hotoval chytiť kormidla Robo.

    Nedeľa, smer ostrov Žirje zátoka Tratinska. Z domovského prístavu sme sa bez problémov dostali na prvú našu plavbu. Fúkal celkom slušný vietor, prádlo sme vytiahli na maximum, no rýchlosť na budíkoch sa nám akosi nezdala. Občas sme skoro umývali okno na kuchyni – slengové vyjadrenie maximálneho naklonenia lode – no rýchlosť na budíkoch ukazovala nízke parametre. Mali sme so sebou prenosnú navigáciu, ktorú sme porovnali s navigáciou lode a následne vypočítali našu rýchlosť. Boli sme v šoku keď sme zistili, že rýchlosť sme mali oficiálne dva krát vyššiu ako ukazoval rýchlomer. To bola jedna z prvých múch, ktoré sme objavili. Naučili sme sa vždy znásobiť rýchlosť a nakoniec sme si na to zvykli.

    Zvykli sme si tiež občas používať autopilota, keď bolo treba pozrieť do mapy, navigácie, alebo na dno plechovky :-) Už pri prvých míľach som si všimol na stĺpiku vedľa kormidla omotanú gumku do vlasov. Pomyslel som si, že si ju tam zabudla nejaká žena z predošlej posádky. Plachetnica si razila cestu cez mierne vlny a držala si svoj určený smer. Pozerali sme do máp a zrazu sa loď začala pohupovať zo strany na stranu, plachty začali rachotať a loď sa natočila proti vetru. Celkom slušná šoková terapia. Loď začala byť neovládateľná. Priskočili sme ku kormidlu a dali loď na správny azimut. Keď sa situácia ukľudnila zisťujeme, že páčka autopilota sama od seba spadla a tým stratila loď manévrovateľnosť. Vtedy som prišiel na to, na čo tam bola tá gumička. Páčka autopilota musela byť pripevnená gumičkou, aby pri otrasoch lode o vlny zas nespadla. A zas o skúsenosť viac. Ako sa hovorí prax je prax, o tomto vás v žiadnej knižke neinformujú.

    V zátoke Tratinska lovíme svoju prvú bójku. Nebolo to síce na prvý krát, no predsa len sme nakoniec pretiahli lano okom bójky a odstavili tak Janu na noc aby si oddýchla. My nezaháľame a keďže sa po palube lodi moc kilometrov nachodiť nedá, neodoláme prechádzke na vzdialený kopec, kde by mali byť staré vojenské bunkre a vyhliadka, ktorá nám vyrazila dych. Z vrcholu boli vidieť celé Kornati, okolité ostrovy a ten západ slnka … no naozaj úžasný. Už sme zas späť na lodi a chystáme sa na náš pravidelný nočný hazard :-) Žolík nám spríjemňovali večerné chvíle a Kapitán Morgan zlepšoval myslenie a zabíjal morské choroby :-) Hm, aby som nezabudol, ešte nebolo nikomu zle … myslím z plavby :-) Možno aj vďaka rakúskym tabletkám čo sme každé ráno dávali. Spím na palube keďže je celkom príjemné počasie, a ľudia toľko hviezd som ešte v živote nevidel … krásna noc ...

    Pondelok, ďalšie ráno, ďalší smer, nový kapitán, tentokrát ja. Ostrov Žut nás očakáva. Plavíme sa väčšinou na motor z nedostatku vetra. Počasie zatiaľ praje, technické vychytávky už zvládame, mapy máme sčítané, a aj Janu sa nám už podarilo skrotiť. Dokonca tak, že s ňou zvládame otáčať a zakresliť tak na vodnej hladine srdce, ktorá zostáva uložené aj v prenosnej GPS. Pohodová skoro päťhodinová plavba končiaca mojim prvým pokusom a prirazenie k mólu. Za neodlučnej asistencie celej posádky sme zakotvili v Aci Maríne Žut. Spomenul som si, že presne tu sme kotvili aj s mojou prvou posádkou v roku 2009.

    Nemôžem nespomenúť kuchárske umenie nášho kuchtíka Vladka, ktorý sa staral o naše žalúdky počas celej plavby. Každí z nás si priviezol domov aj nejaké to kilečko navyše. No, takže po dobrom a výdatnom obede (ako vždy) sme dostali chuť na jedno čapované. V maríne boli reštaurácie len dve, čomu zodpovedali aj ceny. Po jednom pive odchádzame na loď k vlastným zdrojom. V maríne sa dalo kúpať a taktiež som si zaskákal z móla s Ľubom, kým Vlado s Robom boli na prechádzke na priľahlom kopci. Večer fúkal veľmi silný vietor Bora. Laná cinkali o sťažne, lode narážali o seba a fendre s lanami vŕzgali pri každom pohybe. Noc bola rušná.

    Ráno vstávame do stále veterného počasia. Žiadna z posádok sa neodvažuje v tomto vetre vyraziť a evidentne sa chystajú stráviť celý deň v maríne. Nás už žerú mrle a v žiadnom prípade sa nám nechce zostávať v maríne, kde nič nie je a ešte aj ceny v reštaurácii sú premrštené. Rozhodujeme sa nakoniec, že skúsime vyplávať, a keď to bude na mori zlé, vrátime sa späť. Začneme sa obliekať, nasadzujeme šiltovky, rukavice a prehodnocujeme ako najúspešnejšie vyrazíme z miesta. Okolo sediace posádky spozorneli a zvolávali na svoje paluby svojich členov, aby sa prišli pozrieť čo za blázni sa to tu pokúšajú v takomto počasí vyraziť. Nemôžem poprieť, že sme sa cítili ako profíci, aj keď určite každému z nás by do zadku ani zastrúhaný vlas nevopchal. Odhodlal som sa na vyplutie ja. Samozrejme zas za účasti posádky, keďže tu by jedinec asi nedokázal v takýchto prípadoch riadiť loď sám. Laná odviazané a šup tam plný kotol, aby nás vietor nehodil do nejakej lode vedľa nás. Za sprievodu prekvapených pohľadov vychádzame z maríny a už po pár míľach zisťujeme, že vietor stíchol a dokonca vyťahujeme na pokyn hlavného „plachtového provokatéra“ Ľuba plachty. Niekedy človek musí trošku risknúť vyplávať za búrlivých podmienok v očakávaní čo ho bude čakať. Tentokrát sa nám to vyplatilo

    Utorok a smerujeme na Dugi Otok. V navigácii spresňujeme smer na prístav Sali. Malý mestský prístav, kde sme sa dostali vo väčšine na plachtách. Parkovanie si vzal tentokrát na zodpovednosť Robo a za celkom slušného vetra s pomocou pracovníka prístavu uhniezdil našu Janku ako do perinky. A opäť nové skúsenosti, o ktorých sme sa nikde nedočítali. Ako všetci čo na plachetnici už boli vedia, že pri kotvení je potrebné čo najrýchlejšie uchopiť muringové lano, ktoré vám vždy podá pracovník maríny. To musíte čo najrýchlejšie prerúčkovať na začiatok lode a upevniť ho o loď. Nie je to vždy pravda ! Už teraz vieme, že nie rýchlosť upevnenia muringového lana je vždy dôležitá. Prvé čo sme teraz urobili bolo, že sme hodili zadné laná na breh, ktoré zachytili pracovníci jednou slučkou o mólo, a my sme pridali plyn, aby sme ich napli. Tým si loď pevne držala svoje miesto na napnutých lanách. Vtedy sa v pohode a v kľude Vlado dostal s muringovým lanom na začiatok lode, kde ho upevnil a my sme už otvárali plechovky :-) samozrejme, nejaký ten plech sme dali ako poďakovanie za spoluprácu aj chlapíkovi čo nás tento trik naučil. Tento spôsob kotvenia je vhodný hlavne vo veternom počasí, keď je loď pri nízkej rýchlosti (pri kotvení) nestabilná.

    Už klasika sprchy, vécka a prechádzka po nekonečnom pobreží k betónovým plážam. Cez kopec zas pomedzi domčeky k prístavu. Večer sedíme pri pivku, dávame si chutnú pizzu v maličkej no útulnej reštaurácii nakoľko večere na lodi pozostávajú väčšinou z polievok, aj keď musím dodať dosť hustých a pravých, ako sa uvádzalo aj v jedálnom lístku. Po ceste ku lodi padne vhod zmrzlina, a už klasicky večer zakončujeme žolíkom. V noci prší, preto spím vo vnútri … teda snažím sa spať … píla neutícha :-)

    Streda prejazd Kornatmi, kde sa nezastavujeme, pretože je pod mrakom, aj keď už z predošlej plavby viem, že krásnych zátok na kúpanie je tu neúrekom. Plavba kľudná pod vedením kapitána Vlada. … a kto je v kuchyni ??? :-) Ale špagety boli raz dva uvarené. Už okolo jedenástej za prítomnosti slnečných lúčov chytáme bójku v krásnej prírodnej rezervácii Telaštica. Gumovým člnom prirážame na skalné pobrežie, kde sa ideme zoznámiť s mohutnými skalnými útesmi, slaným jazerom Mir a chladným Ožujskom. Pri návrate k lodi nás ohromila úžasná tyrkysová farba mora, v ktorom slnko zvýrazňovalo jeho čistotu. Ako som písal špagety boli co by dup a poobedná siesta padla vhod.

    Vyrážame ďalej a snažíme sa dostať ku ostrovu Pašman, kde nás opäť čaká bójka v zátoke Ladiv, kde trávime noc. Vlado neúnavne krúti kormidlom až do večera. Zátoka je maličká bez možnosti vyjsť na breh nakoľko tam aj tak okrem pár domov nebolo nič. Večer pri západe slnka kŕmime čajky, ktoré sa zbehli okolo našej Janky. Vietor utíchol, hladina bola ako sklo a hviezd na oblohe ako …. ako maku :-) Spím zas na palube a čerstvý morský vzduch s kapitánom Morganom robia divy, zaspávam už za pár minút.

    Štvrtok ďalší krásny deň pred nami, teším sa na ostrov Murter, kde som bol cez dovolenku s rodinkou na jednej z najkrajších pláží Chorvátska aké som videl. Kormidlo chytá dnes Robo a tak si my ostatní môžeme sŕknuť pre zmenu pivko alkoholické. Míňame pobrežie a vchádzame do zátoky Vučigrade len kúsok od spomínanej pláže. Kúpeme sa, varíme obed. Vlado dorazil jednu z plynových fliaš, a tak ju vymieňame za plnú. Horšie to bude s tekutým obsahom chladničky, v ktorej už po Morganovi a Jackovi nie je ani chýru ani slychu. Ba aj Koniferka sa niekde vyparila. Sme to tento rok akosi neodhadli.

    Ostrov Zlarin, je jeden z ďalších, ktorý nás vo svojej zátoke v mestečku s rovnakým názvom prichýli na noc. Kotvenie pri móle za celkom slušného vetra už nerobí žiadne starosti. Už vieme, kde čo chytiť, kde čo položiť, utiahnuť … naberáme proste prax :-) Po prechádzke mestečkom sa zastavujeme v konobe Alduva na základe kladných recenzií v knižke 888 prístavov ktorá je naším sprievodcom, a dovolím si tvrdiť, že by mala byť súčasťou každej posádky, ktorá ide brázdiť Chorvátske more. Našu pečeň šokujeme ľahkým no chutným vínkom na základe Ľubovho výberu.  Večer je na móle hluk kvôli poliakom, ktorý si evidentne prišli jachtárenie užiť po svojom. Z tohto dôvodu sa aj napriek peknému počasiu v noci uťahujem do kajuty k nášmu pilčíkovi :-)

    Ráno – už piatok je v prístave ruch. Zásobovacie lode privážajú zásoby do obchodíkov, a aj rybárska loďka priviezla ranný úlovok, ktorý nenechá Roba chladným a hneď ide zakúpiť pár rybiek, ktoré počas plavby pripraví na panvici.

    Dnes nás čaká posledná plavba, a snáď najdlhšia, pretože sa potrebujeme do večera dostať do našej domovskej maríny Frapa v Rogoznici. Vyrážame cez prieplav Krka zaujímavou úzkou cestou až ku Šibeniku. Okolo nás sú miestami skalné útesy, občas nejaké jaskyňa. Veľmi zaujímavá cesta, trošku iná ako po otvorenom mori, kde nie je skoro vôbec čo sledovať, okrem prevaľujúcich sa vĺn. Podplávame tiež popod oblúkový most, ktorý je prístupovou cestou ku pobrežiu a pri ktorom je výhliadka, z ktorej veľa fotografov začína zapĺňať práve tu svoje pamäťové karty na začiatku svojej dovolenky.

    Keďže nechceme aby sa nám zakúpené ryby pokazili, Robo prevzal na chvíľku „varešku“ a po vyčistení sa už za nami čoskoro šíri chutná vôňa. Ako dezertík potešili a na moje prekvapenie ani nemali toľko kostí, kvôli ktorým ja ryby moc nejedávam. Prišli sme až nakoniec celej úžiny, kde z dôvodu nízkej hladiny lode nášho tipu neplávajú. Na „ručnej“ otáčame späť a tou istou cestou sa vraciame späť na more, a hľadáme miesto, kde by sme uvarili obed.

    Jedna zátoka sa nám celkom pozdávala, a tak skúšame zakotvenie. Hĺbka dobrá a tak Vlado spúšťa kotvu cez diaľkový ovládač. Pri určitej hĺbke treba vypustiť určitý kus reťaze, aby kotva pekne sadla na dno a váhou reťaze bola pritlačená. Reťaz hrkoce a hrkoce a nám už sa zdá, že je vo vode už dosť dlhý kus. Kričíme na Vlada, že by už aj hádam stačilo. Vidíme na ňom, že sa niečo deje a tak mu išiel Robo na pomoc. Zdesene zisťujú, že diaľkové ovládanie lode je nefunkčné a vypúšťanie kotvy sa nedá zastaviť. V tom ma napadlo, ako mi ukazoval Tony manuálne ovládanie kotvy skryté v dutine pre kotvu s reťazou. Kričím teda z plného hrdla na chalanov vpredu, že nech ho použijú. Reťaz prestala hrčať – zastavila sa. Ľubo zostáva pri kormidle a ja som Išiel na prov lode kde sledujem, že reťaz sa zastavila posledných pár centimetrov od konca, kde je prichytená len kúskom lanka. Ešte kúsok a svojou hmotnosťou by sa odtrhla a spadla do vody celá. Loviť reťaz s kotvou v hĺbke asi osem metrov by bola celkom pekná zábavka. Toto však okrem ťažko vyťahovacej hlavnej plachty bola posledná „mucha“ našej Jany. Zatiaľ čo sme však riešili tieto veci loď sa začala približovať k vedľa kotviacej lodi, kde jej kapitán výrazne znervóznel a začal behať po palube. Našťastie sme mali pustený motor, a tak po vytiahnutí kotvy radšej odplávame hľadať kľudnejšiu zátoku, nakoľko tu aj celkom slušne fúkalo. Museli sme opustiť toto pekné miesto, aby sme našli ešte krajšie … presne ako v živote. Maličká zátoka akurát tak pre jednu loď – pre tú našu, opäť s krásnou farbou mora a piesočným dnom. Vypúšťame kotvu, tentokrát však s patričným dohľadom. Sadá na dno a my môžeme pripravovať stolovanie na náš posledný obed. Ešte sa posledný krát okúpeme, pokocháme sa krásou prírody a chtiac nechtiac musíme pomaličky vyraziť do Rogoznice. Počas plavby prechádzame popri Primoštene, neznámych ostrovov a dokonca sa s nami v posledný deň plavby prišla rozlúčiť aj skupinka delfínov. Na palube to stíchlo, počuť len slabý vietor, zvuk motora a žblnkot vĺn. Zapadajúce slnko, ako aj celú plavbu máme za sebou. V diaľke už vidno množstvo sťažňov lodí a my vieme, že sa to všetko končí.

    Vplávame do prístavu a smerujeme ku čerpacej stanici, kde doplníme minuté palivo. K mólu pumpy hladko, od pumpy obratko :-) Pozor na tlačítko rýchlostnej páky, ktoré zaisťuje páku v neutrály :-) Mne sa ho podarilo nejakým spôsobom stlačiť a ako pridávam, tak pridávam, no loď sa ani nepohne. Našťastie som na to prišiel, otočil sa na dosť malom priestore a už hľadáme naše miesto v maríne. „Zaparkovať“ loď medzi ostatné cúvaním som sa rozhodol ja. Priznám sa, že aj na moje prekvapenie celkom úspešne. Laná zaistené, Jana priviazaná a až teraz si môžeme povedať, že bez strát hmotných i duševných :-)

    Posledná večera už akoby pravidelne u Big Mamy, kde sme sa za slušnú cenu celkom do sýta najedli. Dnes večer sme chceli nechať si trošku vydýchnuť aj nášho kuchtíka. Do prístavu na našu loď sa vraciame už za tmy. Ale aj v tej tme poznáme tú našu … podľa obrysov, podľa zvuku, podľa pohybov … za ten týždeň sme našu Janku mohli spoznať dostatočne. Spať dnes ideme trošku skôr, aby sme boli ráno vyspatí na dlhú cestu domov. Neodpustíme si však partiu žolíka a nejaké to decko vínka.

    Ráno po výdatných raňajkách je už zas v maríne rušno. Ľudia zvláčajú svoje veci ku autám, popod lode sa prediera potápač čo kontroluje poškodenia „podvozku“ a majitelia svojich lodí si preberajú svoje poklady, aby do nich mohli naskákať upratovacie čaty a pripraviť ich na ďalšie dobrodružstvo, pre ďalších vášnivcov, ktorý prídu po nás.

    Zvešujeme vlajky, lúčime sa poslednými pohľadmi a dotykmi s našou Jankou a pomalým krokom kráčame po pevnej zemi plný dojmov k autu. Za oknami auta sa strácajú domy, nastupuje diaľnica a posledné pohľady na more. Príde ešte takáto príležitosť, budú peniaze, budeme natoľko zdravý, aby sme mohli opäť prísť ? Otázok prúdi hlavou veľa, vieme však, že kde je vôľa cesta sa nájde. Dúfajme, že o rok – ak všetko pôjde ako má – túto nádhernú akciu zopakujeme.

    Mohol by som písať o tomto jedinom týždni omnoho viac, rozpisovať niektoré situácie do detailov, niektoré nerozpisovať radšej vôbec :-) avšak verím, že my čo sme boli - si budeme môcť z fotografií a aspoň z tohto skromného článku pripomenúť o pár rokov, ako môže byť na svete úžasne.

    Na záver by som chcel hlavne poďakovať našim polovičkám, ktoré nám dopriali tento týždeň, Tomášovi (nášmu skiperovi z predošlej plavby) za dohodenie krásavice Janky, počasiu ktoré nám prialo, Poseidonu, bohu morí, ktorý nám tentokrát neukázal svoju zlosť a nepochybne Vám chlapci už len za to, že ste boli, a mohol som s vami zdieľať tento týždeň plný zážitkov.