19.2.2011 smer Suchý
... a ďalší kto podľahol čaru horského prostredia, vrcholovej eufórie a poznaniu zničených kĺbov :o) Tentokrát to bol kamarát Rasťo, s ktorým sme už kade-čo za tie roky preskákali. Nenechal sa dlho prehovárať, a dúfam, že k jeho rozhodnutiu prispeli aj články na tejto stránke, ktoré mu zaručovali určite kvalitný zážitok. Mimo iné bol som tiež upozornený na vysoký výskyt medveďov, tak som to nechcel riskovať sám. Dvaja si s macom predsa len poradíme asi skôr. Rasťo mi vnukol myšlienku, a od tejto túry zavádzam na stránke hlášku dňa. „Pozri sa do hory či tam nevidno značku“ znelo dnes po pätnásť minútovom pátraní stratenej značky.
Suchý 1468 m.n.m, spočiatku s odchodom z Varína, ale po prerátaní času som sa rozhodol pre odchod z Nezbudskej Lúčky. Prvá orientačná tabuľa a počiatočný bod mapy Podhradské smerom okolo chaty pod Suchým priamo na vrchol.
Už klasický čas 6:00, ktorý sa však približovaním leta bude skracovať, keďže je vidno čím ďalej tým skôr. Po dohode sa zastavujem ešte za tmy pre Rasťa vo Varíne niečo po šiestej. V Nezbudskej Lúčke sme za pár minút, zaparkujem auto s nádejou, že ho po návrate nenájdem na tehlách, alebo že ho vôbec nájdem. Rýchlosť, ktorou míňame pravú stranu Váhu a opustený krmelec napovedá, že sme plný síl, adrenalínu a očakávania, ako dnes všetko dopadne, pretože už po pol hodinke prichádzame popod Starhrad k orientačnej tabuli, kde sa rozhodujeme pre farbu modrú, ktorá vyzerala jednoduchšia ako červená, tá sa tiahla prudko do lesa. Už vieme, že nie je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Modrá sa zrazu stočila do ešte prudšieho kopca a do rúbaniska. Takéto strmé výstupy mi veru vždy robia starosti. Hlava chce, nohy vládzu len tie pľúca akosi nestíhajú. Za chvíľku sme na hrebeni, kde už sa spája modrá s červenou. Hovoríme si, že naspäť pôjdeme pre zmenu po červenej.
Ako stúpame ochladzuje sa, čo vidno aj na zasneženom teréne, ktorý sťažuje chôdzu. Chata pod Suchým je na dosah. Dopĺňame tekutiny, niečo zjeme a to všetko hlavne pri pohľade smerom po červenej, ktorá samozrejme ide zas po zjazdovke až na Javornu. „Milujem zjazdovky“, hlavne pri pohľade zdola.
Poslednú červenú značku vidíme na stĺpe lyžiarskeho vleku. Stále síce šliapeme do kopca, ale už nie po značke. Tu prichádza čas na „hlášku dňa“ kedy v hlbokom snehu po čučoriedkovisku hľadíme okolo seba a cez hmlu nevidíme ďalšiu značku. Prekvapuje nás, že sme od smerovej tabule Javorina sotva 100 m. Laser je laser, zhodnotíme s humorom vydarenú operáciu Rasťových očí. Ja by som ju v tomto počasí určite prehliadol.
Stúpanie sa zmiernilo a snehu pribudlo. Miestami po šliapnutí z vychodeného chodníka sa noha zaborí až po koleno do snehu. Velikánske záveje a tabuľa upozorňujúca na lavínovú oblasť nám dodáva to správne vzrušenie.
Začína najťažšia časť trasy a to priamy výstup na Suchý. Namrznutý sneh, skoro hladké podrážky (čo som zistil až doma pri čistení topánok) prispeli k náročnosti trasy, a po zhodnotení minulých túr som dospel k záveru, že toto je určite zatiaľ najnáročnejší výstup.
Rasťo šliape ako drak. Ja opierajúc sa o palicu predýchavam a snažím sa ho dobehnúť. „Už vidíš aspoň horizont ?“ kričím na neho Malá kosodrevina a hmla však nedovolia vidieť ďalej ako na päťdesiat metrov. „Už vidím tabuľu“ oznamuje mí zhora, a v jeho hlase cítiť nadšenie a pocit akejsi výhry nad horou, ktorú sme zdolali presne o 11:00 hodine. Škoda toho počasia, nádherné fotky na internete ukazujú, ako z vrcholu vidno celý Martin, Strečniansku dolinu, Vodné dielo v Žiline … my vidíme len oblaky. Nevadí, pretože pocit, ktorý zaplavil naše mysle vynahradil určite všetky tie úžasné „panoramata.“ No nič, ešte pár obhliadnutí a poberáme sa dolu.
Aké obrovské výhody má zimná turistika. Čerstvý napadaný sneh, prudký kopec lemujúci občasnými zákrutami malú kosodrevinu určuje spôsob zostupu. Netrvalo dlho a sedíme obaja na zadkoch. Bláznivá jazda začína. Naberáme celkom slušnú rýchlosť a spomenieme si na dávny letný tobogán. S rehotom valíme dolu kopcom. Občasný malý trčiaci konárik z kosodreviny sa pretiahne pomedzi naše púlky, ale v tej rýchlosti sa to stratí. Len pri zráze (menšej vyhliadke) a pred stromami občas nohami pribrzdíme, ale inak nechávame všetko na gravitácii. Je neuveriteľné, že trasu ktorú sme smerom hore išli takmer dve hodiny, sme zvládli za 45 minút. Znovu sa rozbalíme pri chate, kde sa podelíme so zvyškami stravy aj s našou čiernou „priateľkou“, ktorá sa neuskromnila len s jedným kolieskom šunky, ale zhrabla Rasťovi rovno celý rožok. Teplá sladká káva nás osvieži a dodá novú energiu, tak potrebnú na zostup už zasneženej cesty novým snehom.
Skalnatý chodník, ako posypaný práškovým cukrom je neuveriteľne šmykľavý a dá to obrovskú námahu udržať sa na nohách. Pri pohľade na ostré trčiace kamene nás ani len nenapadne spadnúť. Samozrejme túto namáhavú časť trasy si odniesli naše nohy. Povedal by som, že to bolo ešte horšie, ako keď sme šliapali hore.
Výhľad na zatáčajúci sa Váh, ktorý oblizuje hlavnú cestu medzi Žilinou a Martinom nás núti zastaviť sa a oddýchnuť si aspoň na chvíľku. Dopíjame posledné dúšky vody a snažíme sa čím skôr dostať k autu. Nezávidíme pár turistom, ktorí šliapu hore s veľkými batohmi na chrbtoch. Keď ešte raz Suchý, tak určite z druhej strany od Vrátnej.
Sadáme do auta a dúfame, že sa nám podarí aj vystúpiť. Nohy stuhli, teplo omámilo, ale návrat domov a zvládnutá túra bez akýchkoľvek problémov nám dodáva pozitívnu energiu, ktorú určite využijeme na budúce – Krížava volá ! Doporučujem si však zobrať v prípade priaznivých snehových podmienok plastový klzák pod zadok, ktorý už bude v zimných mesiacoch mojou štandardnou výbavou.
Údaje z programu Sports Tracker sú tentokrát skreslené a z neznámych dôvodov sa program v pol ceste zjazdovky vypol. Dávam však do pozornosti časové prevýšenie v grafe, ktoré hovorí za všetko.
Sports Tracker Záznam prevýšenia
