Zázrivá - Žilina - Jarná 50-tka - 1. pokus
... zas sneh, sneh a stále sneh ...prvý pokus o jarnú 50-tku bol síce neúspešný, ale radosť z krásneho slnečného dňa nám nepokazili ani mokré nohy.
Dlho som sa nemohol dokopať k písaniu. Nechcel som písať pod časovým tlakom, pretože by sa možno z môjho textu vytratila už vraj povestná poetika. Po vzhliadnutí nových fotografií na „konkurenčnej stránke“ bukvice Roba sa mi však obnovili spomienky, ktoré odovzdávam Vám, ktorí sa tejto túry nemohli zúčastniť už z akýchkoľvek dôvodov.
Áno, jednoznačne podcenená túra, kedy suché a teplé počasie v meste nás vylákalo na plánovanú 50tku. V týždni som služobne cestoval do Tatier s informáciou, že sa v sobotu ide. Už v Sučanoch však vidno pohorie Malej Fatry z juhozápadnej strany, ktoré bolo od 1000 m pokryté stále snehom. Nedalo mi to a informujem po telefóne Roba o tom či vážne ideme, aj keď je ešte stále všade sneh. Počítali sme s tým, že v nižších polohách, cez ktoré pôjdeme už sneh nebude. Ale mali sme miestami pocit, že sa jedná o Babiu Horu II.
Ráno, fakt zavčasu ráno už o pol piatej sadáme do auta a cez Budatín tiahneme na Zázrivú. Je ešte všade ticho a mierna hmla nás do kopca moc nemotivuje. Je nám zima a preto čo najskôr nasadzujeme tempo, aby sme sa trochu zohriali.
Domy v obci už máme z dohľadu a pred nami je nenáročné stúpanie až na lúky, ktoré by boli v inom ročnom období určite plné kvetov a bzučiaceho hmyzu. Zbadáme len lane vychádzajúce na rannú pašu, ktoré sú tak plaché, že zas vidím len ich zadky. Všetci netrpezlivo čakáme na slnečné lúče, ktoré sa pomaličky predierajú spoza kopcov. Je nádherné cítiť východ slnka. Vzduch sa hneď mení, atmosféra je príjemnejšia a šliape sa veľmi dobre – zatiaľ.
Už onedlho sneh, ktorého zatiaľ nebolo až tak veľmi veľa si našiel cestu do topánok a chalanom začína v topánkach ločkať. Našťastie ja som si obul moje „sandále“ do zimy, a tak som bol zatiaľ v pohode. Čím však ideme vyššie snehu pribúda, chôdza ťažkne, a tempo sa spomaľuje. Začíname prvý krát uvažovať o tom, či to dnes vôbec dáme. Hovoríme si však, že v lese pod stromami toho snehu zas toľko nebude a snáď zrýchlime.
Mokré nohy a pomalé tempo, pri ktorom sa nedokážu prehriať spôsobili chlad a oziabanie, ktoré podľa slov bukvičákov bolo miestami neznesiteľné. Aká pohodička, že ja mám nohy v teple a suchu. V batohu mám síce tiež náhradné botasky a dvoje ponožky, ale teraz by určite nikomu nepomohli, keďže v topánkach už to chalanom naozaj hlasno špliecha.
Sneh stále pribúda a dokonca medzi stromami ho je naviateho viac, ako sme si mysleli. Záveje, v ktorých sa mokrého povrchu snehu občas dotýkajú aj naše „pánske pýchy“ (zas ho bolo doslova po k....) nám to len sťažovali, a snehu už sme mali naozaj po krk, ako aj stromy, ktorých konáre od únavy viseli až po zem, a konce boli stále pod snehom. Už nás to začalo unavovať a príjemná túra sa zas zmenila na boj. Hľadáme aspoň malú lúčku bez snehu, kde by sme sa konečne zastavili a nabrali trošku novej energie z nášho proviantu, a chalani si osušili trochu nohy. Stále nič, len sneh a sneh.
A keby toho nebolo dosť, tak nám našu cestu skrížil prebudený maco. Usudzujem podľa toho, že medzi stopami v snehu nie je brázda, že to bude samica. Je však zvláštne, že mi sotva 90 kilový sme išli do snehu až po stehná a maco sa zaboril len tak po členky. A to podľa veľkosti stôp určite nie je žiadny rozprávkový medvedík PU. Našli sme však „jednoznačnú správu“, že o nás záujem neprejaví, pretože obsah jeho nájdenej čerstvej kôpky (čerstvosť overená – hovno sa ešte lepí na palicu) preukazuje jeho stravovacie návyky – a to že je vegetarián. Samozrejme naše dedukcie sú na laickej úrovni a všetci dobre vieme, že my traja by sme boli určite jeho prvé mäso tento rok. Respektíve jeden z nás. Preto uvažujeme či ísť ako prvý, na ktorého hneď maco skočí, alebo ísť vzadu, kde ako vieme, dravce lovia slabé a choré jedince zaostávajúce za stádom. Všetci sa preto pcháme do stredu. Srandujeme, veď v tomto prípade nám iné ani nezostáva.
Príroda okolo je však tak krásna, že nevnímame prípadné nebezpečenstvo a pomaličky si na prítomnosť stôp zvykáme. Už len kvôli okoliu sa sem oplatí prísť znovu. Verím tomu, že keď bude terén prístupnejší, tak sa to zvládnuť dá.
Nachádzame konečne lavičku pri tabuli Kýčerka, a miesto okolo nej bez snehu. Zakladáme oheň, aby si chalani vysušili topánky a každí si rozbaľujeme „co dúm dal.“ Zhodnem sa na fakte, že dnes určite 50tku nedáme a hľadáme najlepšiu variantu, ako zísť čo najnižšie a najbližšie k civilizácii. Cesta smerom do Šípkovej vyhrala. Maco nás ešte sprevádza, stopy sú stále čerstvé. Oddýchnutí a aj trošku vysušení klesáme, ale snehu stále neubúda. Už teplé slnko urobilo svoje, a sneh je mokrejší a ťažší. Prechádzame potok „voľným štýlom“ bez ujmy. Lúkami popri posede sa dostávame k prvým usadlostiam, kde malý jarček, ktorý bolo treba len prekročiť mi pripravil pekné prekvapenie. Už aj ja mám vlhko. Noha prešla cez mäkký sneh a až po koleno som sa namočil do potoka. Po pol hodinke chápem chalanov, ako im bolo na nohy. Ja mám to šťastie, že len na jednu. Na ceste sa vyzúvam, žmýkam ponožku, a z topánky vylievam vodu. Dávať si suché ponožky do mokrých topánok asi zmysel nemá. Dočítal som sa však, že moje „sandále“ vraj hrejú, aj keď sú mokré. Aspoň to vyskúšam. Div sa svete ale niečo na tom bude. Ako sme zrýchlili tempo, tak sa nohy zohriali aj napriek tomu, že boli mokré.
Už dedinou a miestami známymi okolo chaty Uhorčík, nám cesta ubieha veľmi rýchlo. Preto sa rozhodujeme ponechať autobus odchádzajúci zo Šípkovej poloprázdny, a po dohode to dáme až do Terchovej, kde kapustová polievka s pivom pôsobili ako balzam na našu dušu. Preberáme našu túru a zhodneme sa na tom, že si to určite zopakujeme za priaznivejších podmienok.
Túra síce krátka, ale zato náročná kvôli snehu, a nepríjemná kvôli podcenenej výbave v nás aj napriek tomu, ako vždy zanechala pozitívnu energiu, z ktorej budeme čerpať silu najbližšie dni plné sychravého jarného počasia, kým nepríde zas čas, ako stvorený na potulky prírodou. Už teraz sa teším, a budem rád, keď sa medzi nás vrátia zas staré bukvice, ktoré doteraz nemali čas, chuť, alebo podmienky ísť s nami.