18.1.2014 - Krpeľany - Vrátna
Tak toto bude ťažké … veľmi ťažké popísať niečo tak nádherné, ako sám nám podarilo zažiť. Vo viacerých spoločných aj sólo túrach píšem o tom, aké sú krásne, ale ako som písal na FB, táto túra v rámci estetiky posunula laťku hoooodne vysoko.
Už dávno som chcel ísť týmto smerom z Krpelian do Vrátnej. Minulý nepodarený pokus z asi najextrémnejším zážitkom ma len viac navnadil, aby som išiel zas. Počasie nám hralo do kariet. Škoda, že nemohli ísť aj ostatní, ktorí mali povinnosti, či už pracovné, alebo osobné. Nakoniec šiel somnou starý parťák Robo, ktorý bol síce po chorobe dýchacích ciest, ale „psychostav“ z celého týždňa bolo treba niekde očistiť, a tak táto voľba padla vhod a zrejme bola aj úspešná.
Vlak ako obvykle ráno 6:34 som tentokrát stihol, aj napriek tomu, že som išiel z Vlčiniec na stanicu radšej o pol hodinu skôr. S Robom sme sa mali stretnúť pod hodinami, ktoré tam už ale dlhšiu dobu nevisia. Tak dôležitý orientačný bod pre Žilinčanov totižto doslúžil, ako ja celá stanica, ktorá je v strašnom stave, snáď na pokraji zrútenia. Čakal som na stanici pol hodinu a mal som možnosť si ju obhliadnuť. Všade neporiadok, smrad, pavučiny po popraskaných stenách, ľudia postávajúci nemajúc možnosť si niekde sadnúť, ovšem okrem čakárne, kde pre silný zápach sediaceho pána bez domova sa nezdržiaval radšej nikto. Kúpil som lístky, vlak išiel presne, tak rýchlo preč z tejto džungle … aj zvieratá sa totižto o svoj príbytok a okolie ako tak starajú a udržujú ho v čistote.
V poloprázdnom vlaku došlo aj na tradičný prípitok, malé raňajky, ktoré som nestihol zjesť doma, a v družnom rozhovore nám cesta ubehla celkom rýchlo. Na stanici v Krpeľanoch bolo ešte cítiť pochmúrne chladné ráno, pretože v noci trochu popršalo. Popri hlavnej sme za pár minút v Trusalovej, kde nasadzujeme štucne pre prípad blata, ale ako zistíme hodili sa skôr kvôli snehu. Vykračujeme si rezkým tempom a ja sledujem, kde som minule urobil chybu, a kde som odbočil z cesty. Uvažujem ako som mohol minúť tak veľkú zelenú značku, avšak v tom rozjarení, o ktorom som písal to bolo asi pravdepodobné. Cez poľnú cestu po ktorej kráčame nám občas prebehne srnka. Myslíme aj na to, že keď je na raňajkách srnka, môže byť aj maco. Dúfajme, že naše hlasy ho skôr odoženú ako prilákajú. Aj naša rázna pachová stopa, ktorou si značíme terén by tomu mohla napomôcť, keďže včera som mal kapustovú polievku.
Už čoskoro sa stretávame s prvým snehom. Od starej zjazdovky náš delí len pár metrov. Pri označníku Ploštiny rozvíjame náš „basic camp“, dopĺňame tekutiny, nejaké to promile na odvahu, a pár fotiek čo pomôžu našej fantázii o pár rokov, keď budeme našim vnúčatám rozprávať aká bola kedysi príroda krásna. Dobieha nás starší pán s vnukom, s ktorým sa tiež zhodneme, že dnešná generácia tínedžerov skôr fandí svojmu kyber svetu, ako prechádzke prírodou. Po chvíľke pokračujeme ďalej a s obdivom sledujeme ako sa nám obaja za horizontom strácajú.
V diaľke vidíme džíp a ratrák, s ktorým si prevádzkár chaty pod Chlebom vozí hore proviant. Robo ma upozorňoval, že nás čaká ten horší úsek cesty, ale zas ma povzbudil, že to nebude ako v túre z Rajeckých do Lietavy. Vyšliapané stopy v roztápajúcom snehu nás krásne viedli priamo hore. Nasadili sme fajné tempo a keďže sme mali dostatok času, občas sme sa otáčali a kochali sa nádherným výhľadom.
Sneh sa krásne trbliece a v okolí sa rozlieha šum padajúcich kvapiek topiaceho sa snehu zo stromov. Rozprávam Robovi, ako mi kontaktné šošovky čo teraz nosím zmenili pohľad na svet a aj o tom, ako som nedávno pri zrkadle zistil, že som celkom škaredý človek :-) Rehot išiel dolinou a už sa spájal aj s hlukom ktorý išiel od chaty. Tesne pred chatou náš ešte obehne fučiaci mladík v teniskách so slúchadlami na ušiach, ktorý si nasadil vysoké tempo. Asi trénuje sme sa zhodli.
Pri chate už postávalo a sedelo viacero ľudí rôznej vekovej kategórie. Ba aj detičky, ktoré vyviezla lanovka do Snilovského sedla odkiaľ ich rodičia priviezli na sánkach. Sme rozhodnutí, že dáme polievku, pivko a chvíľku zotrváme v tejto „putike“ s až gýčovitým výhľadom do okolia. Neuveriteľne tyrkysová obloha so smotanou zahaľujúcou mestá v doline. Stretávam ešte známeho, s ktorým si potrasiem pravicou a premeliem pár slov. Robo už na mňa kýva, či ideme dnu, a tak čoskoro sadáme za stôl v útulnej reštaurácii chaty s príjemnou obsluhou. Kapustová polievka a pivko zaplnia žalúdok a ulahodia našim chuťovým pohárikom. Štýlové podávanie v malých kotlíkoch ma prekvapilo. Reštaurácia sa zapĺňa a tak keď dojeme, ideme sa vonku vyvetrať, a uvolniť tak miesto ďalším lačným pocestným, ktorým ponúkajú aj baraní guláš a kapustovú polievku. Pripájame sa k davu, ktorý sledujú nádherné panoramata a rozplývame sa jeho veľkosťou. V tom z okna obsluha zakričí „baraní, kapustová !“ pričom Robo zareagoval a zakričal do davu „nejaký barani tam majú kapustovú !“ Vôkol ľuďom hláška vyčarila úsmev na perách, len objednávajúci postarší pár ktorých sa to týkalo nemal pre tento druh humoru pochopenie.
Zas niečo pofotíme a nezdržujeme sa dlho. Počas cesty do Snilovského sedla sa rozhodujeme či dáme ešte Kriváň vľavo, alebo skôr Chleb vpravo. „Dáme Krivý“ hovorím a Robo sa podvolil. Nemôžem opomenúť tiež záujem zo strany mojej polovičky, ako sa nám darí a kedy plánujeme návrat, o čom ju informujem počas krátkeho telefonického rozhovoru počas chôdze.
Spoza vrcholu sa veľkou rýchlosťou ženú oblaky, ktoré stúpali z doliny, odkiaľ ich vyhnal zohrievajúci sa vzduch. Úkaz, ktorý by bolo zaujímavé zachytiť kamerou, avšak natáčať na mobil je nepraktické, a aj kvalita by asi zmarila to čo by sme chceli zachytiť. Stále v pohode s občasným zadýchaním šliapeme hore, a po ceste stretávame hlavne ľudí schádzajúcich dolu. Obzeráme sa, lahodíme vizuálnym podnetom (čumíme do prázdna :-) a za niečo viac ako pol hodinu sa dotýkame označníka Veľký Kriváň, odkiaľ už niektorý patriot odstránil tabuľku s potlačou Kia, ktorú som fotil, keď som tu bol naposledy. Toto asi nie je správne miesto pre reklamu. Ako obvykle absolvujeme vrcholový stisk ruky, ktorý je vždy pomyselnou pečiatkou za vynaloženým úsilím a dosiahnutým vrcholom.
Opieram sa do neskutočného vetra a s privretými očami si predstavujem, že letím vzduchom. Slnko opiera lúče o moju tvár a vlhké oblaky pôsobia ako para z otvorenej sauny … samozrejme ľadovej. Ech dosť bolo rozkoše a pri pohľade na hodiny sa rozhodneme, že stihneme autobus z Vrátnej už o 14:30. Doteraz sme nehľadeli na čas, skôr sme vnímali priestor, ale čakať na ďalší autobus vyše hodiny sa nám teda nechcelo. V polokluse a pološmyku schádzame k lanovke, kde z terasy už zahalenej v hmlistom opare urobím ešte pár záberov.
Šup do kabíny a za pár minút sme v úplne inom svete. Po snehu ani chýru ani slychu, plné parkovisko aút, pištiace deti, hulákajúci ľudia … mno civilizácia. Keďže máme ešte trochu času sadáme si do reštaurácie v chate Vrátna, kde pri pivku a „turkovi“ čakáme na príchod autobusu. Zdalo sa nám neuveriteľné na dnešnú dobu, keď vbehol do reštiky chlapík z lanovky a opýtal sa nás či sme náhodou nestratili foťák. Že ho našli nejaké baby a podľa fotiek z foťáku nás našiel. Aj tu je vidno, že do prírody chodia poctivý ľudia čo tu hľadajú možno iné hodnoty a zážitky. Aj keď možno keby sa jednalo o väčšiu zrkadlovku v hodnote niekoľko „sto očí“ určite by sa rýchlo schovala v nejakom cudzom batohu. Vďaka patrí vlekárovi, ktorý sa neunúval nás nájsť, a už nielen kvôli foťáku, ale pre nás vzácnejšiemu obsahu nám ho doniesol.
Čas plynie a autobus už prichádza. Sadáme si dozadu a rozťahujeme sa po celom zadnom rade. Vystierame si nohy a trošku oddychujeme. Po pivku a poslednom štamprlíku (mimochodom nového plechového) nám skáču témy na jazyk a vo výbornej nálade prichádzame zdĺhavou cestou cez Štefanovú, Varín a Tepličku do Žiliny.
Nie sme skoro vôbec unavení a tak ideme zo stanice peši. Dali sme to okolo Billy, aby sme išli väčšiu časť spolu a nikto z nás to moc neobchádzal. Odložíme si v Auparku prebytočné tekutiny (vyždímali sme laso) a po Bulvári sme čoskoro na moste, kde sa rozlúčime a každí sa vydá k svojmu domovu.
Som spokojný s vybratou trasou, fakt nádherným počasím, s Robovou prítomnosťou a vôbec celým dňom, ktorý v celkovom dôsledku napomohol zas vyvetrať naše hlavy a nabiť nás pozitívnou energiou. Bolo to fajn, ďakujem.