24.9.2011 - jesenný hrebeň Vrátna
Chleb - Poludňový Grúň - Stoh - Veľký Rozsutec - Malý Rozsutec - Zázrivá
…. ja neviem či len ja sa vždy tak teším, ale zbalený som bol už v utorok. Každý deň som chodil okolo batohu a sem tam niečo prihodil, alebo naopak niečo vybral. Ako chorý, hovoril som si. Ale viem a teší ma, že nie len ja mám podobný syndróm.
Emailom dostali všetci potenciálny členovia nášho „turistického združenia“ informáciu o zraze 24.9.2011 o 6:00 na autobusovom nástupišti, spolu s odkazom na graf výškových rozdielov, ktorý určite viacerých práve preto odradil. Bol som zvedavý kto príde. V stredu bol môj nástup na túru trošku ohrozený chorobou ktorú som si doniesol z práce. Nasadil som prudkú liečbu a snažil sa chrípku z môjho tela čo najskôr vypudiť. Čiastočne sa mi to podarilo, ale priedušky (pajšle) dostali fakt zabrať a nedovolili mi dokonca ísť podľa plánu, čo sa ešte nikdy nestalo, však čítajte ďalej.
Ja, Robo, Mišo a Stano. To boli figúry s ťažkými batohmi potácajúce sa po nástupišti pomedzi postavy so zreteľným zostatkovým alkoholom nie len v krvi, ale aj v dychu, ako sme sa potom neskôr presvedčili v autobuse. „Šťastie“ tentokrát mala slečna pred nami, na ktorej rameno sa nesmelo klátila hlava chlapa s popisom uvedeným vyššie. Ešte sme v rýchlosti navštívili potraviny, kde sme kúpili pečivo a drobnosti a bežali sme na nástupište, kde už v rade stálo približne dvadsať ľudí, z ktorých viac ako polovica boli turisti smerujúci na Vrátnu. Je sobota, hlásia krásne počasie, to bude zas hore ľudí, ako na „masaričke“. Naľavo od Snilovského sedla nás to lákalo už dávno. Pohľad na krásny kľukatý chrbát s občasnou skoliózou – ako by sa vyjadril medicínsky odborník, tvoril pri rannom vychádzajúcom slnku nádherný obraz.
Po skúsenostiach z jarnej túry, ktorá začínala vo Vrátnej a končila v Strečne, sme dopredu vedeli, že to nebude žiadna prechádzka ružovým sadom. Už v autobuse sme špekulovali o rôznych náhradných zostupových cestách, ktoré by nás rýchlejšie dostali do Zázrivej, alebo pri najhoršom scenári do Bieleho Potoka. Po pár kilometroch sme už z autobusu cez zarosené okno videli len holú pi... (ospravedlňujem sa za výraz, ale keby som sa aj tentokrát oprel o výraz z latiny, tak by to nemalo ten šmrnc)
Po hodine cesty sa konečne dostávame pod vlek ku chate Vrátna. Prichádzajú aj vlekári, ktorých sme sa snažili „zlomiť“ aby nás dostali lanovkou hore už o siedmej, a nemuseli sme tak čakať do pol deviatej na oficiálne spustenie lanovky. Nepodarilo sa, museli sme čakať. Stano vyberá chleba a začína jesť. Čoskoro sme pocítili rozdiel v teplote v meste a tu v horách. So Stanom sme sa vybrali čakať ku pokladni na lístky, kde sme sa „zanorili“ do davu ľudí, aby nám bolo teplejšie. Ani zľavu na skupinový lístok, ani zľavu pre dospelých čo sa chovajú ako deti sme nedostali, a tak sme ako prví s lístkami v ruke bežali ku dverám s krikom, kto bude sedieť pri okne. Pre neznalých dopĺňam, že lanovka je celosklenená.
V autobuse nebolo nič vidno a v lanovke zas nebolo skoro nič počuť, pretože prudká zmena výšky spôsobila mierne zaľahnutie v ušiach, ktoré som z dôvodu nádchy horšie vyrovnával. Humor nás neopúšťal ani v kabínke lanovky, kde ako dôvod prečo ideme tak pomaly sme staršiemu pánovi vysvetľovali, ako desiati Ukrajinci na hornej stanici točia kľukou a nestíhajú. Schuti sa s nami zasmial na rozdiel od mladíka, o ktorom sme skoro ani nevedeli že tam sedí s nami. A možno nám vôbec nerozumel pretože zahraničných turistov bolo hore až až.
Vychádzame na terasu hornej stanice ešte vlhkú od rannej rosy, strácajúcu sa pod teplými slnečnými lúčmi. Výhľad je nádherný. My však zaťahujeme topánky, batohy, vysúvame trekové palice, a šliapeme smerom na Chleb. Nádherná cesta, krásne počasie, výborná nálada, všetko ako má byť. Na Chlebe sme už o chvíľku. Moc sa nezdržujeme, a cez Stienky smerujeme na Poludňový Grúň. Cestou nás občas predbehne naša „kámoška“ ale vždy sa poslušne vráti späť k pánovi a jeho družke, z Čiech, ktorí idú v našich stopách.
Na Grúni už je to rušnejšie, keďže sa tu zbiehajú tri cesty. Z chaty z pod Grúňa, zo Stohu a z našej strany od Chlebu. Jo chleba : Stano vyberá chleba a začína jesť. Robo vybral turistický varič a zohrieva vodu na kávu. Ja mám svoju v termoske ešte celkom teplú, tak si nalievam z nej. Posilníme sa, napijeme sa, a s hrôzou pozeráme na Stoh, ktorého vrchol bol síce nadohľad, avšak po jeho chrbte to bola cesta naozaj náročná. Neskutočné stúpanie po teréne, kde slnko ešte dnes nezasvietilo dávalo zabrať. V diaľke vidno horizont, no skoro prídeme na to, že až za ním sa ukrýva ďalšie stúpanie a vrchol. Už vieme, prečo väčšina turistov toto miesto obchádza po žltej. Líhame si do trávy a užívame si slnečných lúčov a pivka ktoré nám vyniesol až sem Mišo. Informujeme príbuzných o našom stave a ďalšom pláne. Stano vyberá chleba a začína jesť.
Veľký Rozsutec. Absolvoval som ho pred dvoma týždňami a bolo mi už skoro jasné, že dnes ho s mojou nádchou a dýchacími problémami nedám. Už na Medziholí sa hmýri spústa ľudí. Keď som tu bol minule, tak som tu bol sám a pasúce sa kravy. Teraz ? Hotová pohroma ! Po krátkej prestávke a hľadaní studničky, ktorú sme aj tak nenašli, sme sa rozhodli pre výstup. Idem aj ja. Však keď to bude kritické vrátim sa späť, a po modrej Rozsutec obídem. Nešliapalo sa mi ľahko, ale išiel som. Stano ma čakal na každej zákrute, aby sa presvedčil či idem ďalej. Mišo s Robom boli popredu. Povedal som si, že ich nebudem brzdiť a odkázal po Stanovi že hore nejdem, že som tam bol predsa nedávno. Dohodli sme sa a išiel dobehnúť chalanov. Ja som sa vydýchal a nabral nových síl. Idem ďalej, veď to už nie je ďaleko. Po mojom opustení lesíka a pohľade na mravenisko, ktoré bolo po celej trase až na vrchol som rezignoval. Toto naozaj nemusím. Tlačiť sa pomedzi ľudí, čakať na reťaze, či rebríky, to fakt nie. Som sklamaný z takého množstva ľudí a púšťam sa dolu na lúku, kde po spomínanej modrej peknou cestou obchádzam toto teraz rušné miesto. Dohoda bola, že chalanov počkám na mieste zvanom Medzirozsutce, kde si dáme obed a dlhšiu prestávku. Samozrejme, že som tam bol skôr. Cestu som mal jednoduchšiu, aj keď zas nie ľahkú. Vrava ľudí mi jednoznačne dávala najavo, že sa blížim k miesto, kde oddychujú všetci Tí čo sa vybrali na jeden z bratov Rozsutcov. Vyzliekam prepotené tričko, ktoré vystavím slnečným lúčom, aby ho vysušili, obliekam flisku, líham do trávy, a do piatich minút som vypol. Prebudil ma ruch skupinky, ktorá schádzala z Malého Rozstuca. Vstal som a obsadil prístrešok, ktorý po krátkej dobe obsadili spolu somnou aj chalani, ktorí onedlho schádzajú zo svahu ku mne. Som nakoniec rád, že som hore nešiel, pretože sa po ceste dlho čakalo na úzkych miestach a bolo tam naozaj veľa ľudí. Dokonca sa tam vraj vytvárala aj akási maďarská autonómia, ktorú jeden z Maďarských turistov svojim „nem autonomia“ vyvrátil. Tu v horách všetci bez rozdielu poznáme čo je humor, a neberieme veci tak vážne. Tu sme si všetci rovní.
Rozkladáme sa pod prístreškom, Robo vyberá zas varič a ja prekvapenie dňa – Chili Con Carne v plechovke, ktoré vrhám do hrnca a zohrievam podľa návodu. Stano vyberá chleba a začína jesť.
Už po pár minútach rozvoniava obed po celej lúke. Teplá fazuľa, ktorá mäso obehla len veľmi zďaleka, aj napriek údaju, že plechovka obsahuje 10% mäsa, sa v nás stráca ako v studni. Znovu káva, voda a dojedanie zásob.
Vzhľadom na pokročilý čas sa rozhodujeme či vôbec ešte absolvujeme výstup na Malý Rozsutec. Neustále prepočítavame časy s výstupom a bez, cestu do doliny cez les, alebo z Rozsutca po vraj nie moc kvalitnej ceste. Nakoniec sme sa rozhodli a ideme hore s tým, že späť sa vrátime po rovnakej ceste a lesom do Zázrivej, alebo jej časti Petrová pri Jánošíkovom dvore. Povedal by som, že na Malý Rozsutec je cesta podstatne technicky náročnejšia, ako na Veľký. Prudké zrázy, dlhé výstupy popri reťaziach - proste nebezpečné. Očividne to však neprekážalo partii mladých ľudí, ktorí na vrchole žúrovali a požívali alkoholické nápoje – proste nezodpovedné. Som zvedavý ako pôjdu dole. Chvíľku posedíme, urobíme spoločné foto a hneď vstávame a zostpujeme, aby sme prišli do dediny ešte za svetla.
Chceli sme, avšak nezadarilo sa. Slnko bolo rýchlejšie ako my, a ako všetci vieme v lese je tma za pár minút. Nekonečná neuveriteľne strmá cesta z vrcholu ku značke Príslop pod Bielou, bola tým omnoho nebezpečnejšia, ako za bieleho dňa. Po ceste sme však natrafili aj na pár krásnych výhliadok, kde sme mohli ešte zazrieť posledné slnečné lúče. Z tmavého lesa vychádzame na lúku, kde na jej konci pozorujeme cestu, ktorou sa dostávame medzi domy a už rozsvietené pouličné lampy. Robo stihol v čase zostupu ešte zavolať odvoz, pretože sme všetci vedeli, že odtiaľto sa v sobotu večer inak nedostaneme. Ďakujeme týmto Bei, ktorá nás zobrala svojim tátošom k našim rodinám, už za tmavého sobotného večera.
Či už cestou zaroseným autobusom, pri túre, oddychu v tráve pod slnkom, alebo vo vyhriatom aute som načúval rozhovorom, z ktorých som zjavne cítil spokojnosť a na chalanoch videl šťastie, aj keď trošku unavené, ale bolo tam. Som rád, že objavujú v sebe už dávno zabudnuté, ale stále hľadané dobrodružné povahy, ktoré sa našim spôsobom života z nás pomaly vytrácajú. Ďakujem aj všetkým rodinným príslušníkom, ktorí nám umožňujú, občas si takto spríjemniť tento náš uponáhľaný život.
... za tmy z domu, po tme domov ... čas je to čoho máme všetci tak málo !
záznam GPS
