Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

17.3.2012 Rajecké Taplice - Žilina - Speedy Trail

Úkol zněl jasně … naľahko …

… odopínam malý vak z veľkého batohu, natlačím doň flisovú vestu a nechávam ešte priestor skromným raňajkám. Bude to vraj rýchlovka, ako ju Robo nazval „Speedy Trail.“ Po první nevím co to je, a po druhé mně to uráží :o) a preto nebalím toho veľa.

   Snažil som sa na mojich stránkach nepoužívať rôzne anglické názvy, alebo ich aspoň obmedziť na minimum. Zisťujem však, že niekedy je to pre zachovanie image vcelku zaujímavé. Pre zvýšenie návštevnosti stránok sa budem musieť proste držať doby. :o)

   Zraz na vlakovej zastávke pod Solinkami a odchod 6:43 „Rajeckou Ančou.“ Ja z časových dôvodov použijem naše približovadlo a už o pol siedmej sedím ešte vo vyhriatom autíčku a čakám na chalanov na Bytčickej ulici. Rýchlim krokom prefrčí popred auto zrazu Stano. Zaregistruje ma, až keď otváram dvere a zakričím. V svižnom tempe, aby sme sa zahriali ideme na zastávku. Po chvíli čakania sa už približuje aj tretí dnešný člen bukvičákov a posledný. Všetci si asi nechávajú sily na sobotnú päťdesiatku plánovanú na 24.3.2012. Som prekvapený, že obaja majú na chrbtoch batohy so záťažou, kde Robo mal 18 kg a Stano 10 kg. To sa mi bude dnes šliapať.

   Rajecká Anča už nie je to čo bývalo. Zas sa modernizovalo a klasickú romantickú dvojvagónovú súpravu nahradil moderný a samozrejme pohodlný vláčik. Cesta bude trvať pol hodinku a preto sa rozhodujem zmeniť taktiku a neísť tentokrát na túru lačný. Chlieb vo mne zmizne, ako v skartovačke. Zapíjam vodou a už sme tu. Vyrážame zo stanice Rajecké Teplice 7:16. Už za okamih sme na lesnej ceste, kde Stano spozoruje lesnú zver, a mi zvedaví dobiehajúc s Robom už vidíme len zadky statných laní, ako miznú medzi stromami.

   Nedokážem sa akosi zohriať a preto chalanom vravím, že si kúsok zabehnem. Som predsa „naľahko“ a terén sa zdá celkom schodný. Dávam sa do poklusu a v tichom lese počuť len moje fučanie a pravidelný hrkot čokolády kofily, ktorá zostala v prázdnej plastovej krabičke od chleba. Aspoň takto odoženiem poprípadných potenciálnych útočníkov zo zvieracej ríše. Ťuk, ťuk, ťuk … a zrazu ticho. Aj sa mi zdalo divnô, že kofila už nehrkoce, ale snáď si našla konečne svoje miesto. Nedalo mi to však a obzerám sa, že reku aspoň zistím, aký náskok som si spravil pred chalanmi. Neverím vlastným očiam, ale opodiaľ sa váľa na chodníku moja krabička, ktorú som si požičal od mojich detí, čo v nej nosia desiatu. Najskôr som si myslel, že som si zas nezavrel batoh, ale prišiel som na to, že nie ja som chybu spravil, ale zips sa rozchádzal z dôvodu, že bol malý batoh plnší ako mal byť. Medzitým ma chalani dobehli a už zas kráčame v trojici. Požičal som si od Roba malú karabinku a spojil zipsy dohromady.

   Cesta je miestami veľmi klzká, občas bahnitá, a aj kaluže sa nájdu. Aspoň dôkladne otestujeme novú obuv a svoje schopnosti zvládať takýto terén. Kilometre na GPS naskakujú jedna radosť. Poznávame známe miesta, a tešíme sa na posed s nádherným výhľadom na Lietavský hrad. Dávame krátku prestávku na doplnenie tekutín a kocháme sa panoramatama.

   Nechceme zbytočne stáť dlho, veď v podstate nie je ani dôvod. Od únavy ďaleko, hlad ešte nie je, tak len omočiť sosáky a hybaj ďalej. Otváram cukríky „hroznový cukor“ a chválim sa, ako na mňa moja polovička myslela, keď mi ich kládla večer ku batohu. Chutili nám a spomenuli sme si aj my.

   Schádzame dlhou zjazdovkou do Lietavskej Svinnej a s úsmevom si spomíname, ako sme túto trasu išli v lete opačným smerom. Bola to morda. Slnko pálilo do tváre a svah sa zdal nekonečný. Tentokrát sa zostupovalo rýchlo a poniektorí, ako trebárs Stano si to ešte urýchlil jazdou po pekáči. Akurát pekáč si zabudol. Mal som však aj obavy, aby si pri tom páde na prdel nenarazil trtáč, čo je veľmi bolestivé. Zľadovatelé úseky cesty prechádzame radšej pomedzi stromy a po tráve.

   Lietavská Svinná je už na nohách a sobotný deň trávia viacerí pracovne. Vrčia cinkuláre, traktory a vo vzduchu už cítiť preoranú pôdu. Upúšťame zas z časových dôvodov od kávy a čapovaného pivka v miestnej krčme. Doťahujeme topánky a „tešíme“ sa na úmorné stúpanie, ktoré si pamätáme z minulosti. Náročnosť tohto úseku nám skomplikoval aj terén, ktorý zrovna optimálny nebol. Čo ja, mne sa išlo dobre, len chalani s ťažkými batohmi sa občas veru trápili. Musím ich pochváliť, že nevyliali počas cesty ani liter vody zo svojej záťaže, len to čo vypili, ale toho zas nebolo tak veľa. Zamyslím sa však nad faktom – načo sú nám, a načo vznikli vôbec kopce ?

   Už vidíme v diaľke Žilinu, čo nám pripomína miestami aj bordel okolo cesty, ktorý tu zanechali naši už niekoľkokrát spomínaný „ekoturisti.“ Nasrať im do rúk, a nepustiť ich týždeň k vode !

   V pohodlnom tempe už prichádzame do Bánovej, kde sa naše cesty rozdvojujú. Chalani majú ešte pracovné povinnosti, a ja valím ku autu, aby som mohol byť čo najskôr doma, pretože počasie, aké je dnes nenechá určite ani tú najlenivejšiu dušu doma. Je príjemné sa zamyslieť nad tým, že už bude len krajšie. Príde jar, potom leto a krásna jeseň. Budem len dúfať, že sa nám podarí stráviť v prírode čo najviac času, či už s rodinkou, alebo s kamarátmi bukvicami.

fotogaléria ku článku