Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

4.9.2011 Veľký Rozstutec

 

    Aby ste sa dostali do obrazu odkiaľ sa vzala výzva na túto túru budem musieť začať trošku z uhla. Vo Vrátnej navštevujeme pravidelne chatu na bývalej Somárskej lúke, píšem schválne bývalej pretože už sa rozpalcelovala a nemenovaná realika už uvedené parcely predáva na výstavbu rekreačných usadlostí slovenských zbohatlíkov. Územie s vysokým stupňom ochrany, ale stavia sa tu ako v centre Bratislavy. Ale prejdime k veci, vlastne túre, teda chate. Keď si sadnete v spomínanej chate na kreslo oproti oknu, vidno jeden z najkrajších vrchov Krivánskej Malej Fatry. Keď sedíte pri ohnisku, tak cez plamene vidíte ten istý vrch. Slnko vchádza taktiež spoza tejto mohutnej skaly. Veľký Rozsutec 1609 m.n.m. Tak, ako často som vždy sledoval Rozsutec, tak často som myslel na to, aký ťažký je asi výstup naň. Je smutné, že ako Žilinčan som sa odhodlal vystúpiť nahor až teraz.

    Nič nebolo isté. Všetko záležalo na tom, ako dlho večer budem klábosiť pri ohníku s fľaškou v ruke a aké bude počasie. Budík som si nastavil na 4:00 hodinu rannú. Vedel som, že ak sa mi nebude chcieť, tak jednoducho vypnem budík a spím ďalej. Večer som si ešte pre istotu nachystal veci do batohu a pripravil topánky s novučkými vraj odpruženými vložkami. Nové termotričko viselo na stoličke a čakalo na prvé kvapky potu. Plusová strana mala zabezpečiť plynulé zbavovanie sa potu a chladenie.

    Keďže večer dopadol vcelku dobre, ranné vstávanie vyzeralo sľubne. Prečo tak skoro ráno, vŕtalo v hlave aj rodinným príslušníkom. Práve oni však boli dôvodom prečo tak zavčasu. Keď včas vyrazíte skôr sa vrátite, jednoduchá matika.

    Spal som ako na ihlách. Veď skoro ako vždy, keď sa niekde chystám. Čakal som pri driemotách na zvuk budíka. Hlasné pípanie som rýchlo vypol, aby som nepobudil celú chatu. Rýchlo som sa obliekol a vyšiel von. Ešte vo fliske som nahodil rýchle tempo po asfaltke vedúcej cez Starý dvor v smere na Štefanovú. Tmu, ktorá bolo všade okolo som prerezával lúčom baterky za sprievodu nádhernej hviezdnej oblohy. Toľko hviezd som už dávno nevidel. Cesta ubiehala celkom rýchlo, avšak ako obvykle začali mi po rozume chodiť spomienky o historkách s medveďom, vlkmi, či líškami. Baterka kmitala zo strany na stranu, všade tam, kde sa niečo ozvalo, prasklo, alebo zašumelo. Ani jedno auto, ani jeden človiečik. Bol som tam úplne sám.

    Už za tridsať minút som zhadzoval na konečnej zastávke v Štefanovej flisku, trochu sa osviežil vodou, a ešte za úplnej tmy som si to vykročil do lesa, tentokrát s čelovkou na hlave, aby som mohol mocne uchopiť trekové paličky, ktoré hrkotali pri každom náraze na skamenelý terén. Ako tak šliapem, tak môj pravidelný rytmus občas narušil klepot iných palíc. Obzerám sa okolo, a s prekvapením zisťujem, že do tohto tmavého lesa sa somnou vybral už aj jeden spoluturista. Klepaním s paličkami, čo mi vysvetlil neskôr, vraj odháňal potencionálnych útočníkov zo zvieracej ríše. „Ahoj, kde si sa vybral tak zavčasu ?“ Je zaujímavé, ako si v horách všetci rozumejú, tykajú si, a v podstate berú jeden druhého ako za partnera. „Idem na Stoh, chcem to stihnúť na svitaní.“ Rozlúčili sme sa a za chvíľku sa stratil jeho lúč čelovky v horách. Našťastie sa začalo brieždiť a strach z tmavého lesa ustupoval.

    Terén vyšliapaný od stoviek turistov vyzeral spočiatku ako chodník k nejakej často navštevovanej chate. Onedlho sa však zmenil na skalnatý povrch, a až pred Medziholím sa zmenil na krásnu trávnatú cestičku, ktorá viedla až k posedu, kde som zložil svoje telo a naraňajkoval sa v „luxusnom štýle.“ Všetci považujeme za luxus niečo iné. Opierajúce sa slnko do chrbta, výhľad na Veľký Rzsutec, v pozadí pasúce sa kravy, ktorých zvuk zvonov sa rozliehal po ešte úplne prázdnej doline, tak to považujem za luxus ja.

    Chlieb som zjedol ako jednohubku, doplnil som vodu, ešte som chvíľku naberal pozitívnu energiu z tohto nádherného prostredia, a jedným očkom som už pokukoval po kľukatej ceste vedúcej k lesu pod horou, na ktorú mám namierené. Šup batoh, mimochodom tiež novučký v zábehu (zábeh vysvetlím neskôr) na chrbát, a hor sa na vrchol. Chodník začal byť veľmi strmý, plný ostrých kameňov a šutoliny. Hore sa šlo celkom dobre, ale dolu to bude určite zaberák, veru aj bol, ale to až neskôr, bo ešte vrchol som nedosiahol a už zostup spomínam.

    Spomedzi kosodrevín sa zrazu vynoril môj známi z doliny a vraj, že si bol tiež pozrieť Rozsutec, že tam dlho nebol, a teraz ide na Stoh. Mal náskok. Ale prečo by nemal, keď ja s mojimi pajšlami som musel často, aj keď iba krátko zastavovať. Nikde sa predsa neponáhľam, do hôr si chodím oddýchnuť, ako som to už spomínal v niektorej reportáži. Nastúpili obávané úseky lemované reťazami. Miestami sa chodník dramaticky zužoval a od strmej rokliny ma delil naozaj len nepatrný omyl, po ktorom by moje telo letelo niekoľko metrov vzduchom. Občas som mal veru aj strach, alebo rešpekt, by som to skôr nazval. Je ale jasné, že rešpekt voči horám a prírode by mal byť zakorenený v každom z nás. Kto toto popiera, alebo naozaj tento pocit nevlastní, hazarduje so svojim zdravím.

    V diaľke už vidno veľký dvojkríž, ktorý sa rozpína priamo na vrchole Veľkého Rozsutca. Ešte pár metrov a vlastnými rukami sa dotýkam ešte chladného železného kríža. Som tu sám a preto si dovolím zrevať na celú dolinu a dostať zo seba ten tlak, ktorý ma držal v napätí, kým som sa sem dostal. Nastalo obrovské uvoľnenie, pocit radosti a šťastia. Sadám si k batohu vyberám fľašu s vodou a zahajujem už klasické „rozjímanie.“ Nádherný výhľad, teplé slniečko, vlažný vetrík, ktorý chladil moje mokré čelo. Kto toto nezažil nedokáže to popísať, nevie to prijať od iných, keď mu o tom rozprávajú.

    Dosť bolo rozkoše, treba ísť späť. Ešte zameriam pozíciu s GPS a púšťam sa dolu na chatu, ktorú z vrcholu bolo krásne vidno. Konečne som na druhej strane pohľadu, nie v kresle v obývačke, nie pri ohníku na lúke, ale priamo na vrchole. Starší pán ma strieda na vrchole a rozbaľuje si raňajky. To už ja štrngám s reťazami, ktoré lemujú prudké zrázy a skaly okolo nich. Ako som spomenul, zostup bol omnoho náročnejší ako výstup. Netrvalo dlho a sedím na zadku. V snahe zadržať pád som si narazil ruku, avšak nič vážne, sfarbenie do fialova pozorujem až teraz večer pri písaní. Cestou dolu už stretávam ďalších turistov, ktorých neustále pribúda. Ešte šťastie, že som si privstal a mohol na vrchole sedieť úplne sám.

    Zastavujem sa znovu pri posede na Medziholí, aby som doplnil tekutiny. Tu sa dostávam k spomenutému zábehu môjho batohu. Vyberám päťlitrovú bandasku plnú vody a dopĺňam už skoro prázdnu dvojlitrovú fľašu. Pri začiatku trasy som totižto na chrbte okrem základných vecí niesol aj sedem kíl naviac, aby som si otestoval, ako batoh, tak aj moje nohy. Test dopadol úspešne. Ani jeden z nich nezradil a voda sa hodila pri umývaní rúk, špinavých od rezavých neboli skorodovaných reťazí.

    Plná lúka turistov urýchľuje môj odchod smerom do doliny. Po ceste už stretávam ďalších a ďalších, ktorých pozdravy znejú v rôznych jazykoch. Klesanie je rýchlejšie, ako keď som stúpal, avšak nohy trpia omnoho viac. Prsty na nohách narážajú na pevné špičky topánok, stehná sú rozpálené a členky pociťujú každú nerovnosť v teréne. Konečne som dole. Štefanová už žije plným ruchom. Chlapi na parkovisku naháňajú kšefty a ženú autá na priľahlé parkovisko. Ešte nekonečná cesta po rovinke popod hotel Boboty, odbočka na Sokolie, a už v diaľke vidím dym vychádzajúci z ohniska pred našou chatou. Cez tento oheň sa už budem vždy pozerať len na horu, ktorú som pokoril, a nie na cieľ, ktorý si plánujem. Som zničený, unavený a hladný. Všetko však prerastie pocit, ktorý Vám neviem popísať. Ak ste ho zažili viete, ak nie neviete o čo prichádzate. Už teraz sa teším na ďalšiu túru.

fotogaléria ku článku