Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

8.5.2010 Šútovo - Vrátna 

 

     8. máj je označovaný, ako svetový deň turistiky. Bolo by hriechom v tento deň nevyraziť niekde do hôr. A tak sa aj stalo. Moje takzvané „asfaltové“ túry, na ktorých som zabehol moje dolné končatiny a trošku otestoval výdrž som vystriedal za pravú horskú turistiku. Vybral som trasu zo Šútova okolo Šútovských vodopádov cez Chleb až do Vrátnej. Na mape trasa vyzerala slušne a prevýšenie 1340m nevyzeralo až tak strašne. Zdanie však klame :o)

     Na túru sa vyberám sám vzhľadom na to, že „spoluturisti“ z predošlých túr mali svoje povinnosti. Budíček ráno o 6:00 mi nerobí starosť pretože je to bežný čas kedy vstávam do práce - nie však v sobotu. Už na autobusovej zastávke stretávam dvoch podobne odetých pánov s trekingovými palicami v ruke a batohom na chrbte. Evidentne tiež využili nádherné počasie a spomínaný deň turistov na malú vychádzku. Niečo po siedmej som už na železničnej stanici, kde už sa to za rána hmýrilo ľuďmi, ktorí buď pricestovali, alebo práve niekde cestujú. Počet turistických nadšencov stúpol, ale nie všetci idú na ten istý vlak. Po zakúpení lístka na vlak mám chvíľku čas a tak sa prechádzam po stanici - podotýkam stanici krajského mesta, ktorá sa nezmenila hádam 30 rokov. Zub času na nej zanechal poriadne stopy. Je smutné že veľké mesto ako Žilina má železničnú stanicu v tak zúboženom stave.

    Vlak odchádza presne a v poloprázdnom vagóne sa dostávam za štyridsať minút do Šútova. Všimol som si, že som vystúpil úplne sám. Pripevňujem popruhmi ruksak. S adrenalínom v krvi a rezkým krokom vyrážam po modrej trase k vodopádu.

    Obloha bez oblakov našepkávala, že to bude krásna túra. Údolie Šútovskej doliny je lemované stromami a tak cesta nestačila vyschnúť po celotýždňových dažďoch. Miestami sa cez chodník prelieva malý potôčik, ktorého voda steká niekde z vrcholcov hôr obklopujúcich celú dolinu.

    Zastavujem sa pri tabuli č.3 náučného chodníka a dozvedám sa, že v miestach kde sa nachádzam sa kľudne môže vyskytnúť medveď hnedý, ktorého by som si teda neprial stretnúť. Bol som sám a ešte som nestretol nikoho okrem túlavého psíka, ktorý by mi asi len ťažko pomohol. Vreckový nôž si dávam do vrecka stláčam ho nervózne v ruke a spomínam na strašidené historky vedené pri večerných ohňoch s mojou rodinou. Napätie však časom upadá, pretože stretávam konečne nejakých ľudí presnejšie turistov, ktorí ťahajú so sebou veľký statív a fotoaparáty s nadmernými objektívmi. Aj to je spôsob, ako si kus prírody zobrať so sebou a neublížiť jej.

    Hukot vody ma privádza k lávke z ktorej už v diaľke vidno množstvo vody stekajúcej po skalnatej stene. Plný očakávania len jedným okom zazriem po ľavej strane strmú cestu do kopca, ktorou určite nepôjdem - to by som musel byť blázon. Vodopád po daždivých dňoch v slnečnom svetle vyzerá naozaj úžasne a naplnil moje predstavy ako má vodopád vyzerať. Musím sa priznať, že som vybral dobrý termín, keď nie je moc sucho a vody je dosť. Chvíľku sa kochám tou nádherou. Padajúca voda sa vo vzduchu rozprašuje na kvapky a spolu so slnečným svetlom vytvárajú pestrofarebnú dúhu. Hovorím si „neuveriteľné čo dokáže príroda.“

    Ešte plný rozčarovania pozerám, kde sa nachádza ďalšia modrá značka, aby som mohol pokračovať v ceste. Stuhol som a rýchlo sa preberám zo sna, keď zbadám modrú značku v tom strašnom kopci, o ktorom som si márne myslel že ho obídem. Nedá sa nič robiť. Uväzujem si pevnejšie topánky a púšťam sa do časti trasy, ktorú sa nebojím nazvať, ako cesta „pľúcneho edému.“ Po niekoľkých prestávkach, kde som musel aspoň na chvíľku zastaviť, aby som nabral kyslík som sa dostal nad lesnú časť výstupu a ocitol sa na veľkej lúke. Vysušená tráva, ktorá bola prehriata slnkom uľahla pod mojim ťažkým telom, ktoré sa zvalilo a hovorilo mi, aby som ho netrápil a dal mu pokoj. Započúvam sa do divného silného pravidelného buchotu, ako keby vedľa mňa išiel kôň a dupotal kopytami. Uvedomím si, že nie z konských kopýt sa nesie tento zvuk, ale z môjho hrudníka. Za pár minút ma však prebral mozog, ktorý zavelil, telo sa zdvihlo a pokračoval som ďalej. Teplé miesta som zrejme nevyhľadával len ja, pretože cez chodník za silného sykotu prebehla - teda skôr povedané sa preplazila vretenica, ktorej som na pozdrav „odsyčal“ vravím si odzdraviť je slušné. Peknou lúkou okolo Mojžišových prameňov sa dostávam do sedla, z ktorého už vidno cestu, ktorá viedla k chate pod Chlebom.

    Stretávam pána so synom v miernom pokluse, ktorý sa ma pýtajú, ako ďaleko je ešte vodopád. „Ešte tak hodinu zostupu a ste tam“. Poďakovali a spomenuli, že sa idú len pozrieť a vrátia sa späť tou istou cestou. S úsmevom na tvári im vravím, že dolu je to brnkačka, ale tešte sa keď pôjdete naspäť.

    Smerom ku chate je cesta veľmi príjemná, slniečko hrialo a aj výskyt ľudí je hustejší. Pred chatou posedáva asi desať ľudí, z ktorých deväť má pohár s pivom v ruke. Upresňujem, že desiaty človek bolo dieťa. Aj keby stálo to pivo dve eurá určite si ho dám, veď v tričku a fliske som nechal minimálne dva litre potu, ktoré treba doplniť. Na prekvapenie stálo pivo „len“ jedno euro, ako trebárs na námestí v Žiline v nejakom podniku. Zaujímavé, pretože sem hore ho musia buď doviezť, alebo vyniesť. Vysokohorská prirážka sa tu neodzrkadlila, čo ma samozrejme potešilo, a pivo sa vo mne stratilo za pár minút.

    Nad obzorom sa začali tvoriť mraky. Počúvam okolitých turistov, ako špekulujú či chvíľku zotrvať na mieste a počkať ako sa vyvinie počasie, alebo to risknúť a pustiť sa na Chleb hneď. No keďže ich prehovoril smäd a nie počasie zostali. Ja sa vyberám ďalej.

    Vzhľadom na zmenu počasia sa na rázcestí pri smerovej tabuli pozastavím nad myšlienkou, že vyberiem kratšiu trasu k výťahu do Vrátnej a odtiaľ po ceste na Starý dvor. Už v predošlých komentároch o mojich túrach som sa zmienil o tom, že nerád odbočujem vo vopred vybratých trasách. Neviem či sa tomu hovorí cieľavedomosť, alebo skôr tvrdohlavosť no pokračujem presne podľa plánu.

    Cesta na hrebeň pri miernom stúpaní sa zahalila do oblakov. Slabé mrholenie ma prinútilo obliecť si nepremokavú bundu, s kapucňou, na ktorej som počul každú jednu kvapku dažďa, ktorá sa ma dotkla. Neuveriteľný úkaz rýchlo sa pohybujúcich oblakov ma donútil zastaviť a natiahnuť ruky nad seba. Aké zvláštne je dotýkať sa neba. Oblaky prechádzali priamo cez mňa a cítil som na tvári ich vlhkosť. Asi som sa moc rozplýval, pretože sa mi obloha pomstila a pustila na mňa spŕšku malých krúp. „Vidíš vidíš nemal si chytať“ povedal som si. Schoval som sa za hrebeň do závetria, kde už sa krčilo pod dáždnikmi pár ľudí, ktorí odolali pivu a aj napriek blížiacemu dažďu pokračovali v ceste. Dážď s krúpami, ktorý stále hlasne narážal na moju bundu sa zmiernil a po hrebeni pokračujem ďalej. Zrazu, ako mávnutím kúzelného prútika zostalo úplné ticho, vyšlo slnko a rozoznel sa zas spev vtákov. Bolo po búrke. Tak ako rýchlo prišla, tak zas rýchlo odišla, ale vraj tak to chodí na horách. Kiež by to bolo tak aj v bežných životných situáciách.

    Po hrebeni s nádherným výhľadom po ľavej strane Šútovo, po pravej Vrátna smerujem cez Chleb na Poludňový Grúň. Chodník je po predošlom daždi dosť mokrý a miestami dosť klzký. Uvedomujem si, že v teniskách musí byť za takýchto podmienok táto časť cesty nepriechodná. To som ešte netušil čo ma čaká pod Poludňovým Grúňom.

    Mokrá tráva, z miestami blata viedla do na pohľad veľmi vzdialeného údolia ku chate na Grúni. Tak ako som sa zadýchal pri ceste od vodopádu, tak som dal zabrať kolenám a palcom na nohách pri zostupe po tomto náročnom povrchu. Dlho netrvalo a ocitol som sa na chrbte, respektíve na prdeli. Z poza chrbta začujem smiech. To sa na mne určite smiala nadomnou zostupujúca skupinka ľudí. Na moje prekvapenie za desivého kriku ma zrazu predbehla v neobvyklej polohe po bruchu, dolu hlavou práve tá žena, ktorá sa na mne pred chvíľkou smiala. Nebývam škodoradostný, ale teraz som si zašomral „namala si sa smiať.“

    Keď som dorazil na chatu na Grúni spoznávam tváre, ktoré som stretal na ceste sem. Na všetkých však bolo vidno, že na zjazdovke sa naozaj statočne šmýkalo. Po doplnení tekutín v podobe chladeného pivka vyberám najkratšiu a zároveň najjednoduchšiu cestu na Starý dvor.

    Vybral som cestu, ktorú poznám a už som ju absolvoval. Prechádzam na zjazdovku Paseky a serpentínovým spôsobom schádzam pomaličky k stanici vleku. Neverím vlastným očiam, keď vidím už z diaľky mávajúcu postavu, dcérku Moniku, ktorá ma víta v mojom cieli. Dojatý z toho, že je ešte niekto, kto sa teší na moju prítomnosť som dorazil do cieľa. Predstava príjemného večera na chate v kruhu mojej rodiny však nebola naplnená. Udalosti, ktoré nastali nie sú hodné komentára na týchto stránkach. So švagrom a jeho autom odhcádzam ešte v ten večer domov. 

    Príjemný zážitok z túry však navždy zostane vo mne a verím, že časom spolu s ďalšími zážitkami potlačí moje pochmúrne myšlienky.

 

Step Counter

čistý čas chôdze : 6h 33min.

vzdialenosť : 22,05 km

energy : 1718 kCal

počet krokov : 27967

fotogaléria ku článku