Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

2DAYSTREK

Fačkovské sedlo - Krížava - Minčol - Višňové - 47 km

... litre potu, tisíce krokov, hviezdna noc a spomienok moc !

    Nižšie sa Vám pokúsim aspoň čiastočne opísať príbeh z dvojdňovej túry s bivakom pod hviezdnou oblohou, kde líška nám prišla popriať dobrú noc, na pravé poludnie sa nám tri víly zjavili, a ako sme skoro na Hnilickej Kýčere dušu nechali.

    Názov celej akcie vznikol ešte začiatkom roku, kedy som sa raz zamyslel nad mojimi „vojenskými časmi.“ Keďže som bol v Čechách ďaleko do domova, tak sa mi na Slovensko vzhľadom na dlhý čas cestovania neoplatilo chodiť. Opušťáky a priebežky sme občas s chalanmi trávili výletmi do prírody, len tak v maskáčoch s KD-čkom (konzervovaná dávka) v batohu. Spávali sme pod šírim nebom a užívali si voľné dni. Veľmi sa mi to páčilo a povedal som si, že by som si to mohol zopakovať. 2DAYSTREK v preklade dvojdňová túra je výstižná skratka pre dva dni v prírode.

    Dlho ale 2DAYSTREK driemal v zložke „turistika“ v plánovaných akciách. Raz nebolo počasie, potom zas niekto nemohol, a tak sa termín odsúval a odsúval. Už sa zdalo, že to tento rok nedáme. Často som pozeral na predpoveď počasia až zrazu sa zdalo, že je všetko ideálne. Škoda, že termín nedovolil Mišovi a Stanovi nastúpiť s nami. Povedal som si však, že už nemôžeme čakať, pretože je za chvíľku jeseň a nočné teploty klesnú pod hodnotu, ktorú mi „starší páni“ horšie znášame. Nebojte chlapci na budúci rok termín vyberieme oveľa skôr a verím, že budeme kompletní.

    Autobus do Fačkovského sedla odchádza z autobusového nástupišťa o 6:15. Ešte posledné pokyny a dohady cez email a telefón, aby sme na niečo nezabudli. Aj spiatočný vlak zo Strečna už máme zistený, avšak do Strečna sme sa nedostali. Ale poďme pekne od začiatku.

    Ako všetci vieme, zbalený som bol už v stredu. Každým dňom som netrpezlivo očakával nedeľu, kedy sme mali vyraziť. Batoh bol naplnený po okraj a jeho hmotnosť odhadom jemne presahovala 15 kilogramov. Dva dni sú dva dni. Človek by nemal byť smädný, ani hladný a ani by mu nemala byť zima. Samozrejme sa počíta s „tekutým svetrom“ a pivkom. To všetko sa však len veľmi ťažko zmestilo do 75+5l batohu.

    To, že som bol zbalený skôr je jasné, to že sme sa všetci tešili ako malé deti na lízatko asi tiež. Boli sme však aj plný očakávania, čo nám tieto dva dni dajú a čo vezmú. Musím z odstupom času uznať, že nám omnoho dali ako vzali.

    Čakal som na zvuk budíka už s otvorenými očami, ako vždy. Moc človek nepospí pred udalosťou, na ktorú sa tak dlho pripravuje a teší. Nabalím posledné veci z chladničky a valím na trolejbus. Na nástupišti už v malej skupinke ľudí stepujú Robo s Vladom pretože strojček na vydávanie cestovných lístkov neposlúcha a musí sa čakať. Všetko však pracovníci SAD Žilina zvládli ;o) a do odchodu autobusu stačili vymeniť strojček za nový.

    Cesta trvá necelú hodinu a tak zvládneme ešte prehodnotiť naplánovanú cestu a rozobrať dôvody, ktoré ostatných chalanov museli nechať doma. Vystupujeme a nášmu pohľadu neunikne vrchol Kľaku, kde máme namierené. Prvé foto a šliapeme. Po ceste nás obehne skupinka mladých ľudí, ktorý v pokluse smerujú k vrcholu. Dobrí – povedali sme si. Za chvíľku však bežia späť, a na otázku či už z vrcholu sa usmejú, vraj len na lúku sa boli prebehnúť.

    Známe miesta zo zimnej túry oživujú spomienky, kedy všade okolo v tom čase praskalo od mrazu. Potreboval som sa trošku rozbehnúť, a tak sa strácam chalanom za zákrutou. Na lúke Pod skalou si líham do teplej trávy a vychutnávam si chvíľku pohody. Suším na strome už prepotené tričko. Je strašne teplo a to je len niečo po pol deviatej. Som zvedavý či sa predpoveď splní a dočkáme sa extrémnych teplôt. Chalani ma za chvíľku dobiehajú a po krátkej prestávke už spolu vykračujeme smerom k vrcholu Kľaku. Za pár minút sa už kocháme nádherným výhľadom do okolia. To ma vždy fascinuje, ako ďaleko človek vidí a ako sa mu zdá zhora svet maličký. Dáme raňajky, už samozrejmé foto a dlho sa nezdržujeme, pretože kilometrov do plánovaného základného tábora je ešte hodne.

    Pozorujeme na sebe prvé príznaky našich ťažkých batohov, ktoré sa vrezávajú do našich pliec, zaťažujú naše nohy a žmýkajú z nás litre potu. Po pár hodinách už s humorom zvažujeme že všetko vypijeme a basta. Šesť pív, sedmička vodky, litrový energeťák predsa len niečo zavážia. Otázkou je či po tom všetkom by sme ešte nejaký ten krok v tomto teple spravili. Trápime sa ďalej. Po ceste ešte nachádzame studničku a dopĺňame vodu, aby bola na druhý deň, keďže hlásia teplo bude aj viac potu aj väčší smäd.

    Hlavou mi už chodí, ako si rozložíme veci, založíme oheň, odpočinieme si, najeme sa, a nakoniec si pripijeme na zdarnú prvú etapu. Táto myšlienka nás ženie vpred. Terén je veľmi ťažký a prevýšenia sú horšie ako sme očakávali. „Výstup“ na Hnilickú Kýčerku nám vzal posledné sily. V kopci bolo miestami nutné dokonca použiť predný náhon, a to už je čo povedať. Čas letí ako bláznivý a šerí sa. Do základného tábora – útulne pod Hornou lúkou je ešte veľmi ďaleko a do tmy to už nestihneme. Rozhodujeme sa usadiť v Sedle Majbíková, kde nachádzame starý prístrešok a ohnisko. Ideálne, povieme si a každý sa pustí do práce, kým nepríde čierno čierna tma. Dám do poriadku prístrešok, chalani zas pripravia drevo na oheň, a vybaľujeme si potrebné veci – vodku tiež, aby sme ich potom nemuseli hľadať s baterkami po tme. Začína to, na čo som sa tak veľmi tešil. Aj napriek únave si užívam každý jeden okamih. Otváram dve 800 gramové plechovky (zbavujem sa záťaže) Chili Con Carne a kladiem ich už k rozhorenému ohňu. Robo nachystal „stolovanie“ a Vlado sa stará o drevo. Pri pivku čakáme kým sa jedlo zohreje a opekáme ešte jednu klobásku, ktorá obohatí našu večeru. Do misiek už fazuľky nalievam po tme za sprievodu čelovky. Za mierneho stonania si sadáme a po tichu hltáme lyžicu za lyžicou. Obzerám sa a teší ma spokojnosť v očiach chalanov. Doplniť si energiu už bolo potrebné.

    Uf, bolo toho dosť. Naozaj som sýty a netreba už nič iné, len začať „oslavu“ mojej štyridsiatky. Áno, táto akcia bola spojená s mojou štyridsiatkou, ktorej som sa v zdravý dožil presne pred mesiacom. Na moje prekvapenie mi Robo trasie pravicou a za gratulácie mi vkladá do rúk obálku. Keďže už v mojom veku na čítanie potrebujem okuliare hľadám ich, a s čelovkou nahlas čítam čo obsahuje. Som zaskočený, pretože takýto darček som naozaj nečakal. Výstup na Gerlach s cestou, ubytovaním a termínom podľa vlastného výberu je pre mňa naozaj milým šokom. Márne sa pokúšam ukryť moje dojatie. … a zas niečo na čo sa môžem tešiť … „double darček“ tešíte sa, keď ho dostanete a zároveň sa tešíte, kedy ho uskutočníte. Ešte raz ďakujem !

    Brusnicová vodka s energeťákom je naozaj chutná a prvý pohárik do mňa vkĺzne skoro na ex. Ohník praská, reč sa vedie, poháriky sa prevracajú a oči sa pomaličky zatvárajú. Ležíme na karimatkách v úzkom kruhu a pri družnom chlapskom rozhovore sledujeme jeden druhého s akými ťažkosťami nachádzame polohu v ktorej nebudeme cítiť bolesť nôh, alebo ramien. Pomedzi stromy vidno milióny hviezd a lietadlá, ktoré križujú oblohu jedno za druhým.

    Úžasná atmosféra, ktorú slovami je veľmi ťažké popísať. Ako som už uviedol, boli sme veľmi unavení, upotení a aj napriek všetkému výborne naladení. Po vypití všetkého čo obsahovalo aspoň percento alkoholu (veď kto sa s tým bude ťahať ešte na ďalší deň ?) sa rozhodujeme uložiť svoje telá pod prístrešok, a zabalený v spacákoch pri dohorievajúcom ohni prechádzame do „hladiny alfa“ v priebehu niekoľkých sekúnd. Dobrú noc chlapci, ráno nás čaká ešte poriadny kúsok cesty.

    Je niečo po siedmej, a či okolo ôsmej ? … už sám neviem kedy som sa naposledy prirodzene prebudil, bez toho, aby mi zvonil budík, aby vonku pod oknom nebrechal pes, alebo nevytruboval na aute nejaký degeš. Vo vzduchu ešte cítiť vlhko z ranej rosy. Keďže sme boli v prístrešku a pod stromami, veci sme mali suché. Z ohniska ešte sála teplo, a tak nie je problém priložením papiera znovu rozhorieť plameň, aby sme si mohli uvariť rannú kávu a opiecť klobásky. Vladom nám popri tom rozpráva ako ho prebudila v noci líška snoriac po našom "revíre" a ako ju musel odohnať, keď si dovolila oňuchávať naše batohy. Priznám sa, že mňa by túto noc neprebudila ani medvedica, ktorá by o mňa prejavila záujem.

    Prvé pohľady okolo po „táborisku“ jasne nasvedčovali, že noc bola krušná a rušná. Po okolí sa váľali prázdne fľašky, poháre, taniere … no proste tak ako to má byť. Samozrejme všetko zbierame a berieme so sebou. Je divné, že ľudia do hôr prinesú ťažké plné nádoby jedla a pitia, a prázdne ľahké nechávajú v prírode, nechápem.

    Už celkom čulí nahadzujeme batohy na chrbty a nasadzujeme dosť rýchle tempo. Čakajú nás úseky, ktoré by sme včera večer už určite nezvládli. Stúpania a znovu klesania, stúpania a zas dookola. Naše tempo sa čoskoro spomalí a začínajú sa objavovať „staré rany“ zo včera. Ramená, kolená a prsty na nohách. „Nechty určite zlezú“, hovoríme si. Občas lesom, potom zakvitnutou lúkou, a miestami po holom vrchu kladieme nohu za nohou a spomíname na večer.

    Slnko už pekne cítime a na občasný oddych vyhľadávame tiene koruny stromov. Vo vzduchu v malej kosodrvine cítiť nádhernú vôňu živice, ktorá sa pod silnými slnečnými lúčmi topí a rozvoniava.

    Konečne nachádzame rázcestník, ktorý podľa popisu na hikingu.sk nás privedie k útulni kde sme mali spať, a kde je vraj aj studnička. Vlado zostáva pri tabuli a my sa poberáme s Robom mimo našej z trasy asi do tristo metrov vzdialenej útulne s prázdnymi fľašami, aby sme poprípade doplnili aj chýbajúcu vodu. Útulňu vidno už zdiaľky a nevyzerá zle. Po nahliadnutí dnu sme však konštatovali, že sme spravili dobre, že sme spali v prístrešku, pretože tu by sme spali určite vonku. Ako núdzové riešenie v prípade nepriaznivého počasia – dajme tomu, stuchnutý vzduch a matrace čo zažili už všeličo by sme však nechali radšej odvážnejším.

    Studnička nám však vynahradila pohľad na útulňu. Pramenistá, chladná, čistučká voda urobila divy. Naplnili sme fľašky, doplnili do seba čo sa vošlo a schladili svoje telá pod stekajúcou studenou vodou po rúre, ktorá bola vo výške, takže sa dalo dokonca „osprchovať.“ O hygiene sa v tomto prípade hovoriť celkom nedalo, ale postačilo to aby sme si trošku pripomenuli, že pochádzame z civilizovaného sveta a musíme ešte absolvovať cestu vlakom.

    

    Osviežený sa vraciame k Vladovi, ktorý nám hneď do rúk kladie „ľadovú kávu“ ktorú niesol až sem. Padla vhod, aj keď od ľadovej mala ďaleko. Pozerám na teplomer na hodinkách a neverím vlastným očiam. Teplota 42,3 na priamom slnku bola naozaj neuveriteľná.

    A zas stúpanie ! Tentokrát silno pripomínajúce stúpanie na Stoh. Nikde nič len holý kopec, páliace slnko a horizont v nedohľadne. Veterné nás asi zlomilo. Tu už sa zamýšľame nad faktom, že na Minčole sa rozhodneme pre najkratšiu trasu k hlavnej ceste, kde buď nasadneme do autobusu, alebo splašíme nejaký odvoz. Je to však ešte ďaleko a tak sa s „poslednými silami“ poberáme ďalej.

    Veľká lúka a Krížava sú miesta, kde sme neboli prvý krát. Preto zaspomíname na časy, keď tu bolo po pás snehu a teploty pod nulou. Aké príjemné - aspoň virtuálne schladenie. V okolí Krížavy už hustne aj počet turistov, ktorí buď peši, alebo na bicykli zdolávajú končiare týchto hôr. Opäť vońajúca kosodrevina a veľa, naozaj veľa čučoriedkovísk. Vyhliadol som si tienik pod malým smrekom a líham si rovno k čučoriedkám. „Kua to je zelovoc“ žiadne rady, žiadny zhon, všetko zadarmo, a ešte k tomu v leže ! Čučoriedky ešte nestihlo poštekliť slnko svojimi lúčmi, a tak ešte s rannou teplotou nádherne osviežili moje ústa. Do okolia dĺžky mojich rúk som obral všetko … ďalej som sa „nedostal“ … nevydalo.

    Pozeráme na hodinky a zhodneme sa v tom, že je najvyšší čas dať si obed. Hľadáme vhodné miesto v chládku, kde by sme rozrobili ohník a opiekli klobásky čo Robo stále ťahá ešte v batohu. Spozorujeme pekné miesto aj s ohniskom, a tak neváhame. Hneď rozrábame oheň, krájame klobásky, napichujeme ich a smažíme vo vlastnej šťave ich aj seba. Telá nám v duchu ďakovali, že sme ich nechali aspoň chvíľku v kľude a doplnili sme im stratenú silu. Musíme ísť ďalej a tak zhasíname oheň prírodným hasením, s ťažkosťami batohy hádžeme na boľavé chrbty a kráčame zas ďalej.

    Na Minčole je Robo prvý a vyruší tam nechtiac tri víly, ktoré viedli svoje kroky až sem s jasným úmyslom otočiť svoje vzopnuté dlane k bohu, ktorý je k nám na týchto miestach oveľa bližšie, ako dolu v doline. „Chvála bohu, že som ateista !“ Niečo však človek verí, no nemusí rovno chodiť do kostolov a podporovať ľudí, ktorí často zneužívajú práve tú našu oddanú vieru vo svoj prospech. Ale to len na okraj tejto háklivej témy, a v žiadnom prípade to neberte ako útok na akúkoľvek cirkev, alebo veriacu verejnosť.

    Mno ale Minčol nám tiež rozhodol o tom, že nie Strečno nám je súdené, ale Višňové bude naša cieľová „stanica“ pretože je to menej náročná a kratšia cesta. Rozhodujeme sa jasne a rýchlo. Vlado ide popredu a ja si ešte chvíľku užívam krásny výhľad, ticho a slnečné lúče. Už nás čaká len klesanie a to znie dobre. Robo spraví ešte pár záberov, aby sme mali čo pozerať v daždivých dňoch, kedy sa von nedostaneme.

    Klesanie znelo samozrejme lepšie ako stúpanie, ale naše nohy boli už tak unavené, že mali problém udržať ťažké telá v zvislej polohe. O prstoch na nohách už písať nejdem. Nechty mám síce celé, ale trpeli, trpeli moc. Idem chvíľku posledný, a jasne sledujem na našich telách čo dokáže únava. Telá sa potácajú, reč sa stráca, a všetci traja si už veľmi prajeme, aby sme boli aspoň v najbližšej krčme s kríglom v ruke.

    Posledné kilometre sa vliekli neuveriteľne dlho. Pozeráme stále na navigáciu a hodinky a neveríme tomu, že je to stále tak ďaleko. Našťastie ideme lesom, a tak sme sa aspoň vyhli ešte stále teplým slnečným lúčom.

    Konečne Višňové ! Vlado sa nám stratil, resp. my sme odbočili z chodníka a tak si voláme v ktorej krčme sa stretneme. Robo zatiaľ kontaktuje Peťa, ktorý nás má vyzdvihnúť v uvedenom podniku pri kostole. Studené pivo a telo konečne v sede nás privádza zas do reči a dobrej nálade. Jedno dve a zdvíhame sa s ťažkosťami od stola. Som rád, že nás Peťo vzal svojim autom aj napriek tomu, že sme dva dni poriadne nevideli sprchu - ďakujeme. Diplomatickému otvoreniu okien, z dôvodu že je moc teplo porozumel snáď každí.

    Keď tak rozmýšľam nestihli sme sa ani poriadne rozlúčiť, potriasť si rukou ako po zdolaní veľkej hory … pod ťarchou únavy je všetko iné …. postrehol som však, že v našich unavených pohľadoch, v jasných očiach žiaril kúsok šťastia.

    Páni bol to naozaj silný zážitok, za ktorý Vám ďakujem. Často cestujem a mám čas za volantom rozmýšľať, a verte tomu, že rozmýšľam o 2DAYSTREKu často a rád ! Nebudem hustý, keď napíšem, že nám táto akcia priniesla zas niečo nové, nepoznané a návykové. Pretože už teraz s určitosťou viem, že noc pod širákom je niečo čo mám rád a chcem opäť zažiť.

fotogaléria ku článku