Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

23-24.1.2016 Zbojnícka chata - Vysoké Tatry

 

    … áno áno … chata vysoko v horách pánu bohu za oknami, spln mesiaca, a počasie ako z knihy rozprávok. Tatry nám ukázali svoju pravú tvár.

    Dlho veru dlho sme plánovali tento výjazd do ticha a pohody. Som zástancom menších chát s menšou obsadenosťou, avšak kto mohol predpokladať, že tam budú akurát kurzisti na lavíny.

    Zbojnícka chata (1960 m.n.m) ktorá leží na konci Veľkej Studenej doliny nám však poskytla neuveriteľný relax a oddych.

    Vzhľadom na pohodlie sme využili prepravu železnicami. Ráno stretávka na stanici, no tentokrát len vo dvojici. Ja a Robo. Pre tých čo neboli, aspoň pár viet o tom, o čo prišli.

    Už vo vlaku sme sa posilnili pripravenými raňajkami a samozrejme s už neodlučnou podporou našich akcií Kapitánom Morganom. Už z okna vlaku nás uchvacuje pohľad na končiare Tatier, ktoré zalieva ranné slnko. Po krátkej ceste autobusom z Popradu vystupujeme v Starom Smokovci, a keďže sme už „páni v rokoch“ šetríme si hodinu šliapania na Hrebienok a využívame zubačku, ktorá nás za pár minút vyvezie k bode štartu - Hrebienok. Nasadzujeme návleky, slnečné okuliare a batohy, ktoré vyzerajú veľkosťou ako na týždeň :-) Hovoríme si však, že človek musí byť pripravený na všetko ... zasneženou cestou sa vydávame v ústrety zážitkom.

    Po pár stovkách metrov sa na chvíľku pristavujeme pri Rainerovej chate, kde obdivujeme tesárske zručnosti pána Petrasa. Zhovorčivý moc nebol a naplno sa venoval vytesávaniu svojej podobizne do snehového kvádra. Opúšťame hlúčik ľudí a poberáme sa ďalej.

    Už po kilometri rozopíname bundy a vetráme zahriate motory aj napriek tomu, že teplomer ráno ukazoval v Žiline -19 stupňov. Studená dolina nie je studená len svojim názvom, ale hlavne tým, že v zime tu slnko zasvieti snáď tak na hodinu. Aj napriek tomu nám je príjemne teplo a usudzujeme, že je teraz výhodou, že nám slnko nepraží na hlavy.

    Sneh krásne vŕzga pod nohami a cesta ubieha celkom rýchlo. Občas nás predbehnú skialpinisti, občas sa pristavíme pri zamrznutom vodopáde. Už na začiatku sme si povedali, že máme dosť času a jednoducho si ideme túto túru užiť a vychutnať. Naozaj bolo načo sa dívať. Pohľady ako z kalendára. Modrá, až tyrkysová obloha, občas mraky ako z Čaboviec a to ticho … Občas sa zastavujem a len tak čumím do tých krásnych hôr ... počuť len buchot vlastného srdca … no balzam na dušu.

    V diaľke na zamrznutých vodopádoch vidno lezcov s čakanmi, ktorý si zdokonaľujú svoje lezecké schopnosti. Predbieha nás párik so psom, ktorý len s ľadvinkami rezkým krokom zas posilňuje svoju kondičku.

    Čakal som, že táto „vysokohorská“ túra bude náročnejšia. Možno to takto vnímam až teraz od počítača, no musím odporučiť túto túru aj menej skúseným turistom, a považujem ju ako za veľmi príjemnú a náročnú snáď až ku koncu. Práve tu sme sa zapotili a výšľap, ktorý trval tak hodinku nás dostal na chodník, z ktorého už sme v diaľke videli náš cieľ. Len sa nevzdávať a šliapať. Keď máte vytýčený cieľ a ste presvedčený že je správny, ide to o to ľahšie.

    Príjemný pocit, keď v diaľke zbadáte kulisu chaty. Ten pocit Vám zrazu prinesie množstvo energie, o ktorej ste už pochybovali. Sme tu. Dávame vedieť rodinám, že sme dorazili v poriadku a hneď sa chystáme ubytovať, prezliecť do suchého a šup na jedno, keďže sme toho vypotili naozaj dosť.

    Chata je skromná no postačujúca na účely pre ktoré bola postavená. Ľudí je tu požehnane, no každí si nájde svoje miesto. Robo zisťuje, že sa pozná s chatárom, a tak nám hneď ukazuje aby sme si vybrali kde budeme spať. Dve veľké spálne v podkroví do ktorých sa ide prudkým schodiskom a vstupuje cez maličké „okno“ sú rozdelené stenou, kde v každej z izieb je na zemi po jedenásť matracov s dekami – horský luxus. Ako sa však ja dostanem večer hore so stuhnutými nohami a „ťažkou hlavou“ ? Dostal som sa ! :-)

    Prezlečený v suchom, a po menšom oddychu schádzame do veľkej kuchyne, kde už sedí pár Poliakov a kurzisti na lavíny. Ukladáme si topánky pekne ku krbu ako ostatní. Prvé pivo zasyčalo, a polievka posilnila zmysly, o ktoré sme však v zápätí prišli po vypití „welcom drinku“, ktorý miestny volajú „toto“. Pochopili sme neskôr, keď sa pýtali čo si chceme objednať, stačilo povedať „toto.“ Pojedáme naše zásoby, aby sme naplnili bruchá a samozrejme vyprázdnili batohy.

    Po zahriatí sme vyšli pred chatu kým bolo vidno a urobili pár fotiek, aby bolo na čo spomínať. Príroda je mocná a museli sme tiež navštíviť latríny, ktoré boli vedľa chaty. Celkom čisté a nebola v nich až taká kosa ako som čakal. V prípade črevných problémov a častejších návštev tohto zariadenia však môžete očakávať menšie omrzliny na chúlostivých miestach :-)

    Keďže sme si objednali polpenziu, tešíme sa čo nám na večer pripravia. Čakanie si skracujeme debatami o všeličom možnom a popíjaní čajíku, ktorý občas rezneme „dezinfekciou zvanou toto.“ Guláš s knedľou nás prekvapil svojim objemom aj chuťou. Jedáleň je plná a za oknami je už tma. Počasie sa zhoršuje. Vychádzame sa po večeri trochu prevetrať. Na oblohe plnej hviezd žiari veľká guľa, ktorá pomaličky mizne v hmle oblakov. Spln bol síce včera, no mesiac je ešte stále v plnej kráse.

    Zima nás premohla a sadáme si zas za stôl v jedálni, kde už sa zhromaždili asi všetci z chaty. Akurát pár Maďarov chýbalo, no aj tých zodpovedné oko chatárov sledovalo ďalekohľadom na vzdialenej skalnatej stene, nakoľko sa stále nevrátili z túry. Ich čelovky v ďiaľke naznačovali, že sú už hodnú chvíľu na jednom mieste bez pohybu. Nakoniec sa po hodine pretraverzovali na vedľajší svah a šťastlivo dorazili na chatu aj oni.

    Je zaujímavé sledovať ľudí takto na samote v horách. Úplne cudzích ľudí, ktorí sa v podstate ani nepoznajú no bavia sa ako by sa poznali niekoľko rokov. Tu nie je problém nechať si drahé vybavenie len tak na vešiaku, mobil alebo drahý foťák na stole. Stále verím, že tí čo milujú prírodu a hory majú ešte neskrivený charakter.

    Zábava je v plnom prúde. Občas niekto vytiahne gitaru, a keďže sme tu asi štyri národnosti, spieva sa kadečo. Predstava niektorých ľudí – že čo tam viete sedieť pri jednom pive tak dlho je nepochopiteľná. My sme sedeli takto jedenásť hodín a ani nám to neprišlo. Až únava nás premohla a postupne sme sa všetci vytratili „na kutě.“

    Ráno sa prebúdzame a zisťujeme, že za oknom sa „ženia čerti“. Po výdatných raňajkách – párkoch sa hneď balíme a snažíme sa opustiť chatu čo najskôr, nakoľko v podmienkach ktoré nastali nedokážeme ani len predpokladať ako dlho nám bude trvať cesta dolu. Po včerajšom až gýčovitom počasí prišlo to čo som vždy chcel vyskúšať. Silný vietor s miernym snežením potvrdil vysokohorskú atmosféru. Tatry nám ukázali druhú tvár.    

    Po skúsenostiach zo včera nasadzujeme mačky a vyťahujem palice už aj ja. Batohy sú o poznanie ľahšie, a tak by to malo byť jednoduchšie. Rozlúčime sa s chatárom a opúšťame tento kúsok raja na zemi. Už pri východe z chaty nás zasiahne prvá facka od vetra. Sneh je rozfúkaný vo vetre a zakryl aj chodník. Púšťame pred seba skupinku, aby nám vyšliapali cestu. Toto som vždy chcel zažiť. Vietor, že ťa zhadzuje na zem, víchrica čo ti nedovolí otvoriť oči, no s výbavou, v ktorej ti nie je zima a nešmýka sa. Podmienky úplne iné ako včera.

    Prišli sme síce o krásne výhľady, no dopriané nám zas bolo dobrodružstvo a adrenalín, ktorý stúpal postupne so silou vetra. Aj napriek sťaženým podmienkam si to zas užívame. Zastavujem sa občas, no tlkot srdca nepočujem. Pískajúci vietor, a zmrznutý sneh narážajúci na batoh a bundu je zvuk, ktorý nás sprevádza až do údolia medzi stromy, kde trošku poľaví. Noha občas zapadne do hlbokého naviateho záveja.

    Už čoskoro stretávame ľudí, a my už vieme, že prichádzame do džungle, kde zas budeme hľadať čas a miesto ako uniknúť. Na Hrebienku už je rušno. Ľadový Tatranský dóm prilákal množstvo ľudí. Tiež nazrieme, bo zvedavosť nám nedala. Zhruba sedemdesiat ton ľadu zruční majstri premenili na chladnú nádheru.

    Dnes čas tlačí, pretože zisťujeme, že nám ide z Popradu akurát vlak, a následujúci až za dve hodiny. Na stanici v Smokovci ešte dáme jedno pivko, ktoré však ani nedopíjame, pretože jeho chuť nespĺňala naše „náročné“ požiadavky zo včera.

    Sedíme vo vlaku, pozeráme z okna a počítame stromy okolo trate. Myšlienkami sme stále ešte vysoko v horách. Bránime sa pocitu, že už onedlho zas budeme v „krutej“ realite nášho života. Na stanici v Žiline však odoznievajú pocity, o ktorých vždy píšem ako prílive pozitívnej energie, ktorá nám vydrží na dlhé mesiace. Možno až do júna ;-)

    Už viete o čo ste prišli, keď ste nešli. Už viete že máte ísť, aby ste o to už nikdy neprišli ! Čas letí ako blázon a nikto z Vás nevie, či „na budúce“ ešte ísť budete môcť.

Robo ďakujem Ti za krásny víkend. A s Vami ostatnými sa teším na budúce. Určite nebudete ľutovať.