Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

7.4.2013 - Rajecké Teplice - Žilina - už zas !

    Zraz na železničnej stanici pod Solinkami. Auto nechávam pri Robovom dome a od neho z Bánovej pekne ku stanici v pohodovom tempe, lebo času je ešte dosť. Celkom je chladno, aj keď telo po miernej záťaži je už trošku zohriate. Už z diaľky spoznávame približujúcu sa Stanovu postavu. Aj napriek tomu, že sa necítil moc dobre nevzdal sa a prišiel to buď rozchodiť, alebo ho to zloží, a zostane budúci celý týždeň v perinách.

    „Železná lady“ sa rúti po koľajách v ústrety ďalšiemu zážitku. Po informáciách od môjho „zeťáka“ musíme okolo Lietavského hradu očakávať ešte snehovú perinu. Funglovky návleky Zajo-vky naťahujem ešte vo vlaku za sedu. Na stanici v Rajeckých sa to hemží prichádzajúcimi kúpeľnými hosťami. Tí určite nekončia v Aphrodite, zhodneme sa. Našim pracujúcim, verne platiacim dane a odvody do zdravotnej poisťovne postačí aj jeden z mnohých kúpeľných domov nižšej kategórie. V Aphrodite si ubytujeme našich poctivých „podnikateľov“ a vzácnych zahraničných turistov (dôchodcov), ktorí k nám prišli na luxusných autách, alebo taxíkom priamo z letiska.

    Ideme radšej do hôr, kde toto aspoň na čas stratíme z očí a mysle. Známa cesta plynie veľmi rýchlo. Občas sa zastavíme na nejaké to foto, ale bez problémov pokračujeme ušliapaným snehom bez väčšej prestávky. Ako je na fotkách so Stanom jasné, zastavujeme naozaj len na nevyhnutný čas doplniť „tekutiny“. Altánok s výhľadom na Lietavský hrad poslúži na konzumáciu donesených potravín. V lete či v zime je tu vždy tak krásne. Akurát zdvíhajúci sa vietor nie je najpríjemnejší, ale snažíme sa rýchlo najesť a pokračovať, aby sme nevychladli.

    A jeeeje … zjazdovka, už zas ! Opačným smerom v lete, morda, kde Váš pot tečie prúdom, a teraz so snehom po kolená celkom zábavný zostup. Rozbehnutí dolu kopcom nechávame za sebou „sedemmíľové kroky.“ Aj v prípade pádu, by sneh trošku dopad zjemnil. Keby tak zostala noha v zatvrdnutom snehu s telom pokračujúcim v behu, neviem neviem či by to koleno, alebo píšťala vydržali. Po zadku sme to neriskovali, pretože sa brzdiť nedalo vôbec a narazený trtáč zo  Suchého  cítim občas dodnes.

    Pod hradom sa od chalanov oddeľujem a prenechávam im s radosťou „pôžitkárske“ stúpanie blatom hore ku hradu. Ja si to pekne lesným, zverou vyšliapaným chodníkom smerujem na rázcestie, kde sa o pár minút stretávame. Vraj to nebolo najhoršie, hovorili. Aj tak sa však v Lietave rozhodujeme ďalej pokračovať radšej po ceste. Pokračujeme na hlavnú cestu, po nej cez Lietavskú Lúčku a Bytčicu do Bánovej, kde už klasicky potrasieme svoje pravice a rozchádzame sa každý svojim smerom.

    Pevne verím chlapci, že toto naše „potrasenie“ nebolo posledné, a že si nájdeme ešte niekedy spoločnú cestu, smer aj cieľ. Príroda predsa ľudí spája, a keď si občas prečítate zážitky, ktoré tu popisujem, musí Vám byť jasné, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke úplne všetci.

fotogaléria ku článku