Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

6.10.2012 - Babia Hora

... nádherná paleta jesenných farieb, úžasné výhľady, a hlavy v oblakoch ... 

    Babia Hora … hrdá, neprístupná, zahalená pod rúškom tajomnej hmly … pritom nenáročná, očarujúca ba miestami až vzrušujúca … nie nadarmo jej hovoria „babia.“ Aj tentokrát sa „bránila.“ Boli sme však neodbytní, vytrvalí a hlavne sme „ju“ chceli, pretože už raz nám v zime „košom“ dala, a to je pre chlapa predsa výzva, nie !? … aj vy máte ten pocit, ako by som písal o žene ?

    Predpoveď počasia znela ukážkovo. V médiách prirovnávali túto sobotu, ako ideálny deň na turistiku. My sme sa rozhodli, že touto túrou ukončíme našu letnú turistickú sezónu. Email obehol všetkých ako vždy, a prihlásili sa zas tie isté bukvice, ako vždy. Ja, Robo, Stano a Vlado. Toť oddaná štvorka čo pustila sa do dobýjania Babej Hory

.

    Tentokrát som sa nebalil v predstihu, ale v sobotu ráno. Batoh som si síce nachystal už večer, ale nechal som si všetko až na poslednú chvíľu. Reku, nebudem sa opakovať a baliť sa už tri dni pred túrou. Ale dôvod bol hlavne ten, že sme do poslednej chvíle čakali na potvrdzujúcu správu z „meteoserverov.“

    Keďže cesta na Oravu trvá necelé dve hodiny museli sme si privstať a už o 4:30 som nastupoval do vykúreného auta pred mojim vchodom. Bola ešte tma a cestovalo sa celkom fajn, pretože takto zavčasu ráno nebývajú cesty plné. Preberáme bežné veci, a popri rečiach sledujem známe miesta, pretože po tejto trase chodím služobne minimálne dva krát do týždňa.

    Sme na mieste. Vystupujeme z auta a hneď ma preberá chladné ranné počasie. Nedávam si ani bundu, pretože viem, že po pár metroch, by som ju po rozohriatí znovu vyzliekal. Tak aj bolo. Už po dlhej áleji, kráčame svižným tempom a Vladovi ukazujeme, kde a koľko bolo snehu, keď sme tu boli v zime. Malý prístrešok padol do rúk vandalom, ktorým bolo zaťažko pozbierať drevo z lesa, tak zapálili lavičku.

    Bolo zvláštne, ako rýchlo sme sem prišli. Snáď pätnásť či tridsať minút nám to trvalo, kdežto v zime sme sa sem brodili vyše hodiny. Pivnica pri ceste, ktorá bola zapadnutá snehom je zarastená bujnou vegetáciou cez ktorú sa nedá ani prejsť. Prechodom ponad potok už v diaľke na kopci vidíme Hviezdoslavovu horáreň a jej priľahlé budovy. Chalani vyťahujú navigáciu a nejaké poznámky a lúštia z textu na tabuľke pri horárni, kde je umiestnená „keška“ (geocaching). Našli ju po ceste, takže sme nemuseli moc odbočovať z trasy. Je to vraj ich prvá nájdená „keška.“ Ja sa tomu moc nevenujem, takže len tíško zdieľam spolu s nimi ich nadšenie.

    Cesta lesom je v pohode, a už čoskoro prichádzame k lavičke, kde sme v zime mali „obednú pauzu.“ Teraz nie je snáď ani deväť hodín a už sme tu. Zaspomíname, urobíme spoločné foto a zahľadený do hučiacej vody horského potoka počúvam povel, aby sme pokračovali ďalej.

    Nastupujeme do strmého stúpania a tep, teplota aj dych sa znovu zrýchľujú a zväčšujú. Nachádzame strom, kde sme ukončili svoje zimné trápenie. Je neuveriteľné, aký kúsok to bol od rázcestia, kde sme sa chceli dostať. Tu sa už dostávame na kameňmi dláždený chodník. Kto sem kládol tie ťažké balvany ? ... čudujeme sa. Tento chodník, označovaný ako chodník Jána Pavla II, je tiež pútnickým miestom, kde sa každoročne veriaci stretávajú a spoločne rozjímajú po príchode na vrchol.

    My na vrchole ešte nie sme, ale skladáme batohy a ochutnávame svoje zásoby z domu v prístrešku so studničkou. Počasie sa trošku mení. Z príjemného ranného – občas slnečného na hmlisté a ufúkané. Preventívne si obliekam aj bundu a dávam si aj šatku na hlavu, keďže čiapku som doma skoro ráno nenašiel. Musím si ju pribaliť už ako štandard do zimnej výstroje.

    Obieha nás pár ľudí, tak sa dlho nezdržujeme a po krátkej prestávke kráčame k vrcholu. Dláždený chodník sa mení na schody, ktoré vedú až na vrchol. Nemôžem opomenúť prudkú zmenu počasia. Víchor, ktorým nás Babia Hora privítala bol neuveriteľný. Hmla bola hustá, a Stano správne poznamenal, že máme hlavy v oblakoch. Schovávame sa za múr vytvorený z kameňov, kde sa už krčia rodinky s deťmi. Dáme si kávu na zohriatie, pretože aj teplota prudko klesla. Vyťahujem dokonca rukavice.

    Ja, milovník takéhoto extrémneho počasia sa poriadne pozapínam a postavím sa na výbežok priamo do smeru vetra, ktorý je naozaj tak silný, že mám problém stáť na jednom mieste. Privieram oči a vychutnávam si túto atmosféru, kde oblaky prechádzajú cez vaše telo, a tvár Vám bičuje vietor. Rozpažím ruky a predstavujem si, že letím. Zvláštny pocit.

    Treba ísť. Chalani zas hľadajú ďalšiu „kešku“ a my s Vladom pomaličky schádzame dolu. Deti pri schádzaní jačia od strachu a držia sa svojich rodičov ako kliešte. Stačí sa trochu vystrieť a vietor si s nimi robí čo chce. Keby sa človek neovládal a poddal by sa takémuto počasiu, verím, že by skoro mohol prepadnúť panike, a to už je len krôčik od chýb, ktorých by sa dopustil. Stratiť sa tu a zbehnúť z chodníka v takomto prípade nie je žiadny problém.

    Našťastie odolávame náporu vetra a onedlho sa dostávame do pásma pod oblačnosť. Panoramata sa odkrývajú a ja sa pokúšam o moje prvé panoramatické fotografie. Už nás dobehli aj chalani, a tak už svorne prichádzame po krásnej hrebeňovke na lúku plnú ľudí – Sedlo pod Babou Horou - "Brona Przet", kde sa väčšina poberie smerom do Poľska a zostatok späť na druhú stranu. My ideme cestou, kde sa ich vyberá asi najmenej. Ale samozrejme až po patričnom oddychu v ešte trošku teplej, ale už jeseňou zfarbenej tráve.

    Sme prekvapení a plní uznania, keď vidíme dve poľské učiteľky, ako z vrcholu vedú celú triedu asi desaťročných detí. Ich výstroj a oblečenie ani zďaleka nie je vhodné do takýchto podmienok. Riskli to, a pre tentokrát so šťastím zišli všetci. Na budúce zas v správach budú ukazovať, ako niekde v horách zahučali turisti. Už sa diviť nebudem.

    Keďže máme ešte pekný kúsok cesty pred sebou zdvíhame kotvy a poberáme sa ďalej. Stano ma ešte požiada, aby som mu na cestu vybral jablko, ktoré má v priľahlom vrecku na batohu. S ochotou mu ho podávam, ale v tom zazriem Robov úškrn a šuter, ktorý mi podáva. Nebolo mi treba viac hovoriť, a už tam bol namiesto jabĺčka. Pasoval tam ako riť na šerbel. Čo by dobrí kamaráti neurobili pre parťáka ? :o) Mal som čo robiť, aby som sa ubránil výbuchu smiechu. No nič, ideme ďalej.

    Počasie sa ukľudnilo a slniečko začína ešte trošku hriať. Občas prejdeme z chodníka cez les, pretože ho križujú veľké mláky, alebo bahno. Všade okolo nás sú nádherné fabry jesene, ktoré nevymieša ani ten najzdatnejší umelec. Všetko ide tak v pohode. Zatiaľ skoro žiadna únava, počasíčko ako lusk, nezáväzná debata končiaca väčšinou smiechom, no čo si viac môžete priať. Dopĺňame tekutiny a poniektorý kladú „kabeláž“, nakoľko káva je ten správny pudič. Ach aká úľava.

    Lesná cesta končí, a my sa dostávame na asfaltovú cestu. Hodina pokročila a opäť sa ozýva žalúdok a hlavne už mám veľkú chuť na klobásky, ktoré si nesieme. Hľadáme to správne miesto, a chalani vedia, že už neďaleko sú lúčky pri potoku, kde je aj ohnisko a posedenie. Sme na mieste. Bez ďalších dohadov sa chytá každí práce, a už onedlho sa vrtia klobásky nad horúcim plameňom. Pivko pení, vône sa šíria, len Stano obďaleč prehĺta natretý chlieb a vysvetľuje nám, že má diétu, a takú dobrotu si dnes dovoliť nemôže. Až mi je ho ľúto, ale on si rozumie, tak ho viac krát neponúkam, aby si nemyslel že ho provokujem.

    Užívame si krásne slnečné popoludnie a mám pocit, ako keby som bol pre takéto „akcie“ stvorený. Ja viem, moja polovička to asi nebude rada čítať, len som tým chcel povedať, že mám rád prírodu a chvíle v jej náruči. Ale ver, že z každej túry sa teším práve na tú tvoju náruč, ak bude ovšem pre mňa otvorená.

    Naplnili sme si žalúdky, posilnili sa pivkom, tak treba vyraziť. Už sme aj zabudli na šuter v Stanovom batohu, keď tu zrazu smiech a veľké sľuby o pomste, ktorú nám nachystá pri ďalšej možnej príležitosti. Som rád, že to zobral s humorom a tešíme sa na prekvapko čo nám možno niekedy pripraví zas on. Kameň vo veľkosti hrubšej bagety si niesol až zo Sedla Babej Hory.

    Asfaltka sa kľukatí, a za zákrutou už občas zahliadneme chaty s domácimi, ktorý sa vetrajú na čerstvom vzduchu. Obora s diviakmi je pre nás raritou a tak sa pristavujeme. Statný pašík „tatko“ si vylihuje pod stromom a mladý kvičiaci diviačik v pyžame beží rovno k nám. Zopár fotiek mu asi lichotí. Silný gágot nás zas donúti otočiť sa za kŕdľom husí bežiacich k válovu, kde im asi niekto nasypal zbožie. No proste dedina. Ešte sa rozlúčime s okolím a kráčame k autu, ktoré už z diaľky vidíme.

    Ani by som nepovedal, že máme za sebou 22 kilometrov. Klamal by som, keby som písal, že som nebol unavený, ale s príjemným zážitkom sa únava vyrovnáva ľahšie. Po ceste domov už len „krochkáme“ ako nám bolo dobre, a ako sa tešíme na ďalšiu – už zimnú túru.

    Opäť Vám musím poďakovať chlapci za príjemnú spoločnosť a odkazujem všetkým čo sa dočítali až sem, že ak mohli a nešli, tak zas zaváhali. Nájdite si na budúce čas a budete prekvapení, ako rýchlo vyčistíte svoju myseľ, príjemne unavíte svoje telo, a hlavne naberiete novú pozitívnu energiu na riešenie starostí, ktoré nám prináša táto uponáhľaná doba.  

fotogaléria ku článku :