22.11.2014 - Martinské Hole - ventil, cesta za slnkom

    Obyčajná nedeľa, kdy se nic nedělá :-) U nás sa „dialo“ a tak som potreboval „vypustiť ventil“ a po týždni bez slnečných lúčov, sa mi aj tých zažiadalo. Vyrážal som až po desiatej smerom na Martin s tým že uvidím, či pôjdem na Martinské Hole, alebo ďalej z Trusalovej na chatu pod Chlebom. Vyhrali to Martinky, pretože bolo po ceste dosť áut a časovo by som sa asi nestihol vrátiť z chaty do tmy ku autu.

    Bolo sychravé počasie a z vyhriateho auta, kde som si počas cesty púšťal príjemné skladby sa mi moc nechcelo. Bol som však plný zmiešaných emócií, nasranosti a ľútosti, tak som to potreboval zo seba nejakým spôsobom dostať.    

    Nasadil som prudké tempo, stehná začali pekne páliť, a aj bundu som už onedlho dával do batohu. Už od parkoviska pod Stráňami bolo po ceste naozaj dosť ľudí. Serpentíny sa tiahnu lesom, cez ktorý niektorý nedočkavci vyšliapali skratky. Povedal som si, že sa budem držať vyznačeného chodníka, aby som neustále nemusel sledovať či idem správne, aj keď zablúdiť na Martinkách je už naozaj asi umenie :-) Mal som tak dosť času na prehrabávanie sa v myšlienkach.

    Som ticho, počuť len pravidelný šuchot odierajúcich sa nohavíc, a vnútorný hlas čo spytuje svedomie. Kladiem si otázky, na ktoré často nenachádzam odpovede... prečo niekto hľadá 1000 dôvodov ako niekoho opustiť a pritom nepozná, alebo zabudol na ten jediný prečo sním zostať. Obchádzam oveľa starší pár s trekovými palicami, ktorý ide spolu svojim tempom. Tým svojim tempom to v živote dotiahli až sem. Mal by som im závidieť, tak ako svojim rodičom a ich rovesníkom, ktorý hneď nehádzali „flintu do žita“ pred problémami, ktoré im priniesol spoločný život, a vedeli jeden druhého tolerovať takého aký je. Veď predsa každý vieme koho si berieme, a je divné, keď si žena myslí, že po svadbe zmení chlapa, alebo naopak, keď muž si myslí, že žena sa po svadbe zmení. A aj tak si potom väčšinou ľudia myslia, že sme sa zmenili vtedy, keď prestaneme robiť čo chcú.

    Konár mi preletel cez oči a vrátil ma späť, keďže som sa zmyslel asi moc hlboko. Objavujú sa chaty a smerová tabuľa ukazujúca cestu na vysielač, kde mám namierené. Aj by som si sadol do poloprázdnej reštaurácia na čaj, alebo kávu, no keď som si pomyslel, ako mi stuhnú nohy, tak som radšej stále v dosť svižnom tempe pokračoval. Oblaky boli hustejšie, no svetla pribúdalo. V poslednej zákrute mi už hlava trčala na slnku a telo som mal ešte pod oblakmi. „Averzia“ - ako mi hovoríme inverzii, bola neskutočná. Nádherná tyrkysová obloha popreškrtávaná výparmi z lietadiel. Dolu šľahačka ako z pohára. Slnko síce už tak nehrialo, ale zo mňa sa dymilo ako z kachlí. Z vysielača občas odpadne kus ľadu, ktorý narobí riadny hrmot. Sadám si na prinesený leták zo schránky, ktorý kladiem na veľký kameň. Na jar a jeseň sa treba obávať medveďov, no v tomto ročnom období si dám pozor radšej na „vlka“.

    Ľadová káva, makovník, slnko a ja, to je súhra. Našťastie nefúka vietor, tak sa dá tento okamih krásne vychutnať. Občas sa objavia nejaký ľudia, keď ma však zbadajú v eufórii, radšej sa ani neprihovárajú. S privretými očami, tvárou k slnku nasávam trochu energie. Chceme tak veľa od života, a maličkosti si nevieme ani poriadne vychutnať.

    Asi za hodinku sa opäť preberám, bo čas tlačí a do tmy chcem byť dolu. Nechce sa mi, aj keď cesta je už len dolu kopcom. Je tu malá drevená búdka, kde je trafostanica, hneď by som odtiaľ vyhádzal tie káble a prespal tu. Ráno tu musí byť nádherné.

    Cesta dolu ide naozaj rýchlo. Treba si však dávať pozor na klzké miesta, no je dosť priestoru na opätovné „zanorenie sa“ do samého seba. Cítim sa lepšie, trošku unavený, ale príjemne. Myseľ prečistená, no nižšie to stále cítiť. Spieva sa však v jednej piesni, že každá bolesť učí dušu rásť, tak snáď zas podrastie, a urobí ma lepším.

    Na parkovisku sú už len dve autá. Sadám do toho môjho, zapínam kúrenie, muzičku a pohodovým tempom s odoznievajúcim zážitkom sa vraciam späť do reality. Aká bude ? ... záleží len a len na mne !

    Přátelé prominou, že som ich nevolal, potreboval som byť sám, čo určite pochopia, ďakujem.