22.9.2013 - Raňajky na Straníku II
Mal som chuť zas na niečo netradičné, a tak som sa vybral na raňajky na Straník.
Potreba zohriať telo, vyvetrať hlavu a trochu si prelistovať myšlienky ma opäť vyhnali na Straník, kde som si „posnídal v trávě“. Nikomu sa nechcelo, a tak som sa vybral sám. Malá poľná, rýchle tempo a jasný cieľ.
Už o šiestej ráno som sa odhodlal aj napriek tomu, že bola nie moc pekná nedeľa. Predpoveď však vravela, že o deviatej slnko vyjde – a mali pravdu. Ja som však ešte za súmraku odchádzal z domu, aby som bol na Straníku včas a sám, kým tam nedorazia športovci, poprípade turisti, alebo psíčkari.
Svižné tempo už pod mostom v Rosine donútilo ma rozopnúť si bundu. Ale však tak som to predsa chcel - trošku potu na chrbte. Tepličku som prešiel ani neviem ako, len v kopci do Zástrania som sa občas prebral z hĺbky svojho myslenia. Nebolo potrebné sledovať ani značky, ani smer, pretože túto cestu už všetci vieme naspamäť.
V Zástraní už vrčia autá, gazdiné vetrajú duchny v oknách, a ja sa ešte popri prázdnom kostole obzerám či ma tu aj tento rok nepočkal Budnáš, ktorý ma už raz sprevádzal. „Tak nič, dnes sám“ … povedal som si a pridal som ešte viac do kroku.
V pol kopci sa obzerám, pretože počujem za sebou auto. Že by sa konečne niekto rozhodol aspoň autom prísť si zjesť dva chleby ráno takto na VIP planinu ? Veru nie, auto sa hore otočilo a vrátilo sa späť do dediny. Nepochopil som, ale asi nebolo treba.
V lesíku sa pod smrekom krčila nádherná muchotrávka ako z knižky, a preto som neodolal pokušeniu zvečniť si ju foťákom, kým ju nerozkopem po lese :-) Jasné, že som ju tam nechal, pozmenil som však trošku scenár, podľa ktorého by sa určite držalo veľa ľudí.
Onedlho som už hore. Ešte všade mraky a pochmúrne počasie. Sadám si už na skoro suchú lavičku a vyberám raňajky. Dva tri krát si odhryznem, a z pravej strany pribehne na lúku chlap iba v tričku a parí sa z neho, ako keby vyšiel zo sauny. Blázon … ja v klídku a pohodičke tlačím do hlavy chleba so salámou, a on si tu takto ničí zdravie a figúru. Pozdravili sme sa a každý sme sa opäť venovali svojmu.
Bol som tam viac ako hodinu, za ktorú tam nebol okrem bežca nikto. Aj slniečko sa ukázalo, aj panoramata boli zas krásne, aj času bolo dosť, aby človek očistil myseľ.
Ale je čas ísť, pretože som chcel doma ešte variť obed. Po ceste dolu už z diaľky bolo počuť zas reproduktor z kostola, v ktorom bolo snáď dvadsať ľudí. Ej „ovečky“ aspoň kým tu sedia nikomu neublížia. Vraciam sa tou istou cestou, pretože som mal obavy z toho, aby nebolo moc mokro, aby sa mi nešmýkalo. Zas Teplička, zas hlavná cesta a už vodné dielo, kde bolo rybárov ako maku … ako maku. Aj by som si sekol jedno pivko, ale keďže bolo zavčasu nikde nebolo ešte otvorené. A tak pekne rovno domov.
Oddýchnutý, vyvetraný a spokojný otváram dvere bytu, a pripravujem sa na krásnu nedeľu plnú pohody a porozumenia ...