Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

6.3.2010 smer Strečno a späť

 

    Dnes je 5.3.2010 a v hlave sa objavila myšlienka začať realizovať dlho plánované a neuskutočnené turistické plány. Otváram mapy a hľadám najvhodnejšiu trasu primeranú môjmu veku a kondičnému potenciálu. Uvažujem či 10, či 15, alebo nebodaj 20 kilometrov bude tá najvhodnejšia dĺžka, ktorá na mne nezanechá nejaké negatívne následky a práve vo mne vyvolá nadšenie a výzvu na ďalšie putovanie prírodou.

    Trasa vybratá ! Po niekoľko minútovom odhadovaní a špekulovaní som vybral trasu popri vodnom diele, cez Mojš, Varín a Nezbudskú Lúčku do Strečna a späť.

 

    Pri pohľade na mapu spočiatku Váham, pretože výsledný počet kilometrov mi odhadom vychádza na nejakých 20 km, čo pre začiatočníka ako ja môže byť neúnosné. Musím teda počítať aj s plánom „B“ čo v tomto prípade zaisťuje možnosť spiatočnej cesty v prípade potreby autobusom zo Strečna.

    Prebúdzam sa ráno 6.3.2010 a pri pohľade z okna som presvedčený o tom, že dnes to bude nádherný deň. Odchod som načasoval na 12:30, kedy už budem nasýtený a nebude treba zo sebou brať zbytočne veľa potravín. Do ruksaku si zbalím náhradné ponožky, tričko, kapucňu na bundu v prípade nepriaznivého počasia, nejaké tekutiny, jablko a sladkosť na doplnenie chýbajúcej energie. Mimo iné zabalené mám vždy základné veci, bez ktorých som nikdy do prírody nevyrazil ako nôž, zapaľovač a papier na založenie ohňa v prípade potreby.

    Po výdatnom obede sa teda obliekam, radšej viac, pretože je pod nulou aj napriek tomu, že vonku krásne svieti slniečko, ktoré láka na prechádzku. Mojou výsadou bola vždy presnosť a preto vyrážam presne o 12:30 hod. Zapínam v mobile program Step Counter (ďalej len SC), ktorý by mi mal aspoň odhadom ukazovať prejdenú vzdialenosť, čas pochodu, počet krokov a spálené kalórie. Píšem odhadom, pretože žiadny prístroj nedokáže asi presne určiť uvedené informácie a je mi už teraz jasné, že kvôli spáleným kalóriam toto všetko nepodstupujem.

    Panelové sídlisko už mám po pár minútach za chrbtom a otvára sa predomnou panoráma Malej Fatry, kde na vrcholcoch sa ešte ligocú snehové pláne. Prichádzam k vodnému dielu na chodník pre korčuliarov, ktorých tu býva v lete toľko, že peši by som nemal šancu pomedzi nich prejsť. Dnes je to však inak. Som tu sám a predomnou len úzky chodník končiaci niekde v nedohľadne.

     Severozápadný vietor sa opieral do môjho chrbta, ako keby mi chcel pomôcť v chôdzi tlačil ma vpred. Zastavujem sa pri smerovej tabuli, kde som si vybral jednoznačne cestu smer Strečno lávka 10,5 km

    Pozriem na tabuľu, pozriem na cestu, poobzerám sa dookola a plný energie a nadšenia sa púšťam do ďalších krokov za sprievodu slnečných lúčov ktoré sa predierajú pomedzi oblaky a kupodivu trošku hrejú. Po pár minútach začínam cítiť zvýšenú telesnú teplotu a rozhodnem sa otvoriť zipsy v podpazuší bundy, ktoré odvádzajú prebytočné teplo s pod bundy. Ráznym krokom si vykračujem tichom, po pravej strane Váhu, kde ticho občas preruší praskanie ľadu, ktorý sa pod hrejivými lúčmi topí a láme sa na kusy.

    Je fascinujúce takto osamote ísť len tak po ceste a bez akýchkoľvek rozpakov sa prehrabávať svojimi myšlienkami, pozastaviť sa nad sebou, nad svojimi rozhodnutiami a vôbec nad životom akým takým. Nie je veľa chvíľ v živote, kedy si môžeme takto vstúpiť to svojho sveta a zamýšľať sa nad ním. A aj preto som sa rozhodol, pre takýto druh relaxu, pretože toto práve toto za relax považujem.

    Moje „rozímanie“ náhle preruší spomienka, ktorá vyčarí na mojej tvári úsmev a zastavujem sa pri moste vedúcom od Mojša ku pizzérii.

    Práve tento most bol minulé leto mojou oporou, keď som na kolieskových korčuliach lemoval jeho dĺžku podopierajúc sa o jeho zábradlie, nakoľko som o vlastných nohách vtedy zapochyboval. Mám dojem, že sa na mne smiala celá pizzéria na druhej strane Váhu, pretože pri mojej výške som musel vyzerať veľmi komicky a to nie len preto, že som sa zabudol korčuľovať. Vybral som z ruksaku vodu doplnil tekutiny a s úsmevnou príhodou sa púšťam ďalej. Po dlhšej dobe som narazil konečne na ďalších ľudí, ktorý sa prišli v tento krásny deň tiež poprechádzať. Ponad hlavu mi hrčí pás vedúci z Polomu až do Varína, kde prepravovaný vápenec spracujú. Pri pohľade na SC som prekvapený, že mám za sebou 7 km a necítim žiadnu únavu, alebo problémy. Na brehu Váhu nachádzam deravý starý čln, ktorý mi vytvoril zaujímavé zátišie, ku ktorému sa pripojili labute plávajúce popri mne.

 

    Som však aj nemilo prekvapený koľkých odpadkov a neporiadku sa voda zbavila a ponechala ich na brehu. Možno sa opravím a nebudem urážať rieku Váh, ktorá nemôže za bezohľadnosť a ľahostajnosť niektorých ľudí.

    Cesta popri rieke sa končí a malou vychodenou cestičkou sa dostávam ku železničnému mostu ponad rieku Varínka. V diaľke síce vidno aj most pre autá a chodcov, ale v rámci šetrenia časom sa púšťam do riskantného prechodu mostu, kedy nikdy neviete či sa náhodou oproti Vám zrazu nevyrúti vlak. Pretože most je dosť úzky nebolo by kde uhnúť. Našťastie je most krátky a dosť ďaleko je vidno aby som spozoroval prichádzajúci vlak. Po menšom váhaní a pozorným počúvaní či sa vlak nepribližuje začínam bežať a každý môj krok je počuť určite široko ďaleko, pretože plechové platne pokrývajúce most sú uvoľnené a vytvárajú neskutočný hluk. Bez komplikácií prechádzam na druhú stranu a prichádzam do obce Varín, kde vo vzduchu cítiť prichádzajúcu jar. Pálenie orezaných konárov, zápach hnoja rozhádzanom na malých políčkach a neunavujúce zvukové prejavy domácich zvierat potvrdzujú, že som v dedine s čulým ruchom.

    Hovorím si túto cestu spoznávam. Cestu medzi Varínom a Nezbudskou Lúčkou verne poznám, pretože ešte ako chalani sme po nej chodili na bicykloch do lomu, kde sme sa kúpavali. Neodolal som pokušeniu a aj napriek blatu, ktoré na ceste bolo vyberám sa do strmého kopca nahliadnuť v akom stave spomínaný lom zostal. Predstavoval som si tyrkysovú hladinu vody v ktorej plávalo vždy plno rýb, až keď tieto predstavy prerušil prasknutý ľad zamrznutej stopy od auta pod nohami a vtedy som si vlastne uvedomil, že je mrazivé počasie a o farbe hladiny nie je možné pochybovať. Presne tak aj bolo. Zamrznutý ľadový lom vyzeral smutno a mŕtvo.

    Sklamaný odchádzam a podobne ako popri Váhu pozorujem porozhadzované odpadky a neporiadok, ktorý tu nechali ľudia.

    Až pohľad na hrad Strečno a kompu vedúcu cez rieku Váh ma zas priviedli ku milým spomienkam, ktoré mám s mojou rodinou a našimi deťmi s ktorými sme tadiaľto neraz cestovali autom. Neubránil som sa dojatiu vzhľadom na to aké obdobie momentálne prežívam.

    Vrznutie dverí a hlasný pokrik nadšených fanúšikov futbalu ma presvedčili o tom, že si dám kávu, malé pivko a trošku si oddýchnem, aj teda napriek tomu, že som zatiaľ naozaj žiadnu únavu nepociťoval ani po 12 km pochodu bez prestávky. V malom pohostinstve na brehu Váhu s výhľadom na hrad Strečno som si s miestnymi domorodcami pozrel kúsok futbalu, ktorý sledovali na zaprášenom televízore umiestnenom v rohu malej miestnosti s krbovou pecou, ktorá vyhrievala a zároveň dodávala atmosféru celého podniku.

    Po zaplatení sa vyberám na návrat domov. Myslel som si, oddýchol som si, tak nebude problém zvládnuť túto istú vzdialenosť ešte raz. Na moje prekvapenie som začal pociťovať v ľavej nohe ťahavú bolesť v chodidle. Ako som tých desať minút sedel, tak mi všetko stuhlo a asi som nerozvážne nabehol na tempo, ktoré som mal pred oddychovou pauzou čo sa vypomstilo a natiahol som si niečo na nohe. Bolesť však nebola nejako ohromujúce preto som si povedal, že to zvládnem a aj plán „B“ autobus zo Strečna som nechal ujsť. Pre ďalšiu cestu som sa rozhodoval dvomi smermi. Buď pôjdem zas popri rieke, ale ľavom brehu, alebo po hlavnej ceste smerom na Žilinu.

    Vybral som cestu po hlavnej ceste a to z viacerých dôvodov. Popri rieke je vlhký vzduch a pocitovo nižšia teplota ako pri ešte trochu svietiacom slniečku, ktoré ma čakalo pri výbere druhej varianty cesty. Mimo iné som uvažoval aj o tom, že v prípade bolesti nohy viem zastaviť nejaké auto, ktoré by ma doviezlo v najhoršom prípade do Žiliny. Pri východe z obce Strečno ma nabudil pohľad na množstvo sudov plných chutného moku.

    Nabral som druhý duch a vybral sa teda prašnou cestou plnou hluku od áut a závanu kafilérky na strastiplnú cestu.

    Nečudujem sa vôbec tomu, že v tejto časti úseku cesty sa stávajú časté a ťažké dopravné nehody. Po ceste som išiel skoro po tráve popri krajnici a občas pri prejazde veľkých nákladných áut som uvažoval či nekončím niekde v priekope, kde sa váľalo neskutočné množstvo rôznych puklíc, ktoré keby som zbieral, tak by som ich snáď ani neodniesol všetky domov. Riskantné obiehania niektorých vodičov boli až k neuvereniu. Horšie na veci ale bolo že bolesť nohy neustupovala a bol som nútený na autobusovej zastávke pri Hyze zastaviť a rozmasírovať si ubolené chodidlo. Zjedol som jablko napil sa vody a pred sebou ma čakali posledné kilometre chôdze. Musím sa priznať, že už to nebola chôdza plná elánu, optimizmu a nadšenia, ale skôr trápenia a obáv z následkov, ktoré som možno podcenil.

    Pri výjazde z lesného porastu pri skoro rozpadnutom moteli Šibenice sa predomnou objavila panoráma Žiliny, a v diaľke už bolo dokonca vidno sídlisko, kde som mal namierené.

    Cesta sa pomaličky končí a prekračujem zvodidlá, aby som sa dostal cez strmý kopec a rúry na chodník vedúci k nášmu paneláku.

    Posledné kroky, posledné metre a pocit spokojnosti nad samým sebou, že som zvládol pre začiatočníka tak dlhú cestu som sa blížil domov. O tom akú dlhú, som sa presvedčil až doma, keď na mojom SC svietilo 22,1 km. Bol som spokojný, a aj napriek bolesti nohy som sa rozhodol, že budem v týchto turistických prechádzkach pokračovať. Už budúci týždeň ma čaká ďalšia cesta, ktorú po dosiahnutých skúsenostiach určite nepodcením. Budúca cesta však nebude sólová ako táto. Pridá sa ku mne ešte niekto ? …. uvidíme …..

 

Step Counter

čistý čas chôdze : 4h 2min.

vzdialenosť : 22,10 km

energy : 1771 kCal

počet krokov : 26103

 

 fotogaléria ku článku