Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

3.3.2012 - raňajky na Fatranskom Kriváni - SALOMON TEST

… fascinujúci východ slnka, nádherné umelecké dielo zimy, „bohovské“ nové topánky :o) Zas jedno krásne slnečné dopoludnie ! 

   Je to už vyše mesiaca čo som nikde nebol. Mrle ma žerú, a chápem, aké pocity má moja polovička, keď sa z nejakých dôvodov pár dní nedostane k cvičeniu, ktoré ju tak nabíja.

   Konečne je predpoveď počasia snáď ideálna. Dlhšie nesnežilo, tak obavy pred brodením, ako na Babiu Horu nehrozí. Už teplé denné slnko spolu s nočným mrazom na horách mi však pripravili iné prekvapenie. Slnko ako žehlička cez deň zarovná snehové vločky na povrchu, a nočný mráz, ako ustalovač spevní a dokoná svoje dielo. Ľadová škrupina pevná, lesklá a nebezpečná.

   Čas 6:00 vo Vrátnej pod kabínkovou lanovkou na Chleb. Tentokrát sám, pretože chalani trénujú na jarnú stovku a dnes sa rozhodli pre individuálny program - „asfaltový trek“ - v dĺžke do 40 km. Môj plán je Veľký Kriváň 1x, kabínkou späť dolu, a znovu si to vyšliapať na konečnú stanicu lanovky. Treba trénovať a podmienky na to sú ako stvorené.

   Spomínať to, že batoh už mám zbalený dva tri dni pred výletom je asi zbytočné. Ráno už tradične naplním termosku čerstvou kávou, doplním sváču a … a pre istotu balím do batohu aj staré topánky, pretože na nohách mi už svietia novučké Salomony, ktoré som si kúpil len nedávno. V živote som si nikdy nekupoval tak drahé veci a preto prikladám týmto topánkam, ako aj oblečeniu do ktorého som investoval nemalú sumu, takú pozornosť. Jednak mi určite poslúžia na očakávaný a blížiaci sa „výlet“ na Mont Blanc, a na druhej strane sa neobávam, že by som ich nevyužil aj tu u nás doma na extrémnejších trekoch, ako bol trebárs ten dnešný. Nebiť podrážky Contagrip, tak neviem neviem, kde a ako by som skončil. Ale veď čítajte ďalej.

   Prechádzam autom cez Starý dvor, na ktorom je snáď len päť áut. Na parkovisku pri chate Vrátna už postávajú tri česky hovoriace postavy. Vybavení sa vyberajú tým istým smerom ako ja. Obieham ich a šliapem si to už po známej ceste cez les. Už zo začiatku som si vyhliadol stopy po mačkách, ktoré nasledujem. Samozrejme po turistických mačkách, nakoľko do mačacích stôp by sa moja „desina“ asi nevošla. Bratov čechov strácam už za prvými zákrutami. Pochopím však že nie preto, lebo ja som v tak dobrej kondícii, ale preto, že práve mačky si nasádzali na topánky a to im zabralo nejaký čas.

   Vychádzam z lesa a pochopím prečo tak urobili. Už na začiatku spomínaná škrupina začala robiť problémy. Našťastie idem stále vo vyšliapaných stopách, v ktorých noha drží takmer dokonale. Miestami prehrabnuté a zmiznuté stopy po lyžiaroch ma však nútia ísť po povrchu pripomínajúci sklenenú plochu, do ktorej si pevnou špicou topánky vysekávam aspoň čiastočnú stopu. Teraz by sa mi mačky naozaj hodili, a beriem to ako výzvu na budúci víkend, ak to teda podmienky, ako počasie a rodina dovolia.

   Takýto spôsob chôdze ma značne spomaľuje a češi už ma obiehajú v pružnom tempe. Nevadí, radšej pôjdem pomalšie a opatrnejšie. Slnko a horizont stále nikde. Zrazu mi zvoní telefón, kde mi Robo vysvetľuje ako začali svoj „asfaltrek“ so Stanom. Príde slovo aj na moje podmienky výstupu a ľadovú škrupinu. Až po vložení telefónu do vrecka a pohľade späť na lesklý povrch, po ktorom som už vyšiel som si uvedomil čo všetko by sa mohlo stať, keby som sa pošmykol. Je mi jasné, že by som sa zastavil až dole na mostíku pri chate. Ani len cepín som nemal, aby som sa mohol pri prípadnom pošmyknutí zastaviť. Trošku mi to začalo naháňať hrôzu, ale po prvých slnečných lúčoch, ktoré sa objavili sa moja nálada rapídne zmenila.

   V diaľke už vidno cieľovú stanicu lanovky a pre mňa prvé oddychové miesto. Hm, prvé oddychové miesto !? Tiež som sa nad tým zamyslel, pretože v lete, a pred tým na jar som stál skoro v každej zákrute. Žeby sa moja kondícia, tak vylepšila ? Alebo som chcel mať tento nebezpečný úsek rýchlo za sebou ? Je jasné, že „panoramata“ mi nedovolili sa občas nezastaviť a na chvíľku sa nepoobzerať. Ale akosi som si nevšimol, že by som stál kvôli tomu, že nevládzem. Som spokojný, kľudný vo veľmi dobrej nálade. Silnejúci vietor mi naznačuje, že hore na Kriváni to nebude brnkačka – a nebola !

   O ôsmej prichádzam na terasu reštaurácie, ktorú otvárajú až o deviatej kedy spúšťajú lanovku. Preto bez hanby vyberám termosku a chlieb. Dva hodiny je pre mňa fajnový čas. V miernom závetrí no nútený v rukaviciach pojedám a popíjam zásoby. Pohľady na krásne zasnežené a slnkom zaliate okolie mi náladu len zlepšuje. Naopak silnejúci a pískajúci vietor, mi vháňa do žíl, tak potrebný a očakávaný adrenalín, ktorý tak zbožňujem. Balím veci a hor sa na vrchol.

   Označovacie kolíky ledva vidno spod snehu. Smerová tabuľa v Snilovskom sedle je zapadnutá skoro po tabuľky. Sneh, vietor a mráz vo vzájomnej spolupráci na nich vytvoril zaujímavé tvary. Vietor je tak silný, že si naťahujem kuklu a okuliare. Robím však zásadnú chybu, na ktorú často pred výstupom myslím. Po pár krokoch sa zastavujem, aby som sa poobhliadol po tej nádhere a čo nevidím – na zemi čiapka, a presne taká akú mám ja. He, a tam ďalej je prišiplášť a … ty kokso veď to je moja náhradná nepremokavá bunda v kapsičke. Áno, boli to tri veci z vrchnej časti môjho batohu. Je neuveriteľné, že ja taký pedant na takéto veci, niekoľko krát opakujúci si tento fakt, že po každej návšteve batohu si treba všetko niekoľkokrát skontrolovať, uzavrieť všetky zipsy … no hovorí sa, že aj majster tesár sa utne. Dobré ponaučenie pre budúcnosť.

   Výhodou vetra je, že fúka od chrbta a tým mi pomáha v stúpaní po teréne, ako keby posiatom diamantami. Neuveriteľne veľké krištáli „snehoľadu“ odrážajúce slnko sa ligocú a len ich pozbierať. Svoje čaro však stratia hneď po odlomení, keď sa menia v rukách na vodu. Až ma mrzí, že musím využívať ich krehkosť a šliapať po nich, čo mi uľahčuje chôdzu – menej sa šmýka.

   Vidím vrchol. Už len pár krokov a som zas, na tak známom a predsa zas inak vyzerajúcom mieste. Atmosféra pripomína výstup na najvyššie miesta sveta. Naozaj veľmi silný vietor na vrchole, zima a slniečko privítali moju maličkosť. Výhľad Vám nemusím opisovať. Je deväť hodín, jasno, viditeľnosť až na koniec sveta – no proste nádhera. Snažím sa telefonovať domov, ale už len fotografovanie robí veľké problémy. Takže pár fotiek a šup dolu.

   Minerálka umiestnená na boku batohu mi po ceste zamrzla. Ponaučenie – dávať nápoje do batohu, kde je aspoň aká-taká teplota od môjho spoteného chrbta. Po ceste dolu mi vietor zas pomáha a brzdí ma trochu, aby som sa nekontrolovane nerozbehol dolu svahom. Dnes sa príroda dohodla, že mi pomôže, pomyslel som si. Za pár minút som späť na terase reštaurácie a prehodnocujem či ísť dolu a vyliezť to znovu, alebo prísť na budúci víkend. Po premietnutí si môjho nebezpečného šliapania po skle som sa jednoznačne rozhodol. Nebudem si kaziť, moje dnešné nádherné dopoludnie a riskovať prípadný pád. Užívam si teda ešte trošku slnečné lúče a pribúdajúci turisti, lyžiari a skialpinisti ma nútia opustiť doteraz tak kľudné a tiché miesto.

   Keďže lanovka smerom dolu v zime premáva zdarma, nerozmýšľam ani chvíľku. Informácia, že im „dolu tak trošku spadlo lano z kolieska“ a že lanovku spustia, tak o pol hodinu mi dalo šancu ešte sa trošku pokochať výhľadmi z terasy. Rozoznel sa hukot a pohybujúce kabínky naznačili, že je čas.

   Po ceste dolu vo mne odoznievajú posledné okamihy, a v diaľke sa strácajú stopy v snehu, ktoré ma viedli nahor. Počet ľudí smerujúcich tým istým smerom stúpol a kopec je zrazu plný. Dolu pri vystupovaní sa už tlačia davy do kabínok. „Mali by ste si to pekne vyšliapať, vtedy je ten zážitok omnoho silnejší“. Nevedia však čítať moje myšlienky a divne zazerajú, ktože sa to teraz, tak zavčasu vezie smerom dolu. Nasadám do auta na už preplnenom parkovisku, a idem s malou zastávkou v obchode domov zas rozčarovaný, plný zážitkov a hlavne s dobitými baterkami, ktoré už strácali svoju kapacitu.

Telo mierne unavené a myseľ čistá – topánky otestované – plán bol splnený !

fotogaléria ku článku