Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

26.3.2011 Bytča - Strážovské vrchy - Žilina

 

…Brada, Roháč, Holý vrch, Viešky, Snoh … to je len pár názvov končiarov v Strážovských vrchoch, tak blízko od Žiliny a do dnešného dňa, tak neznámych. Nie sú to tisícovky s náročným výstupom, utkvela z nich však spomienka, ktorú si navždy vezmeme do vienka :o) K veršíku neskôr ešte vrátim sa, bo pod Holým vrchom holá prdel zjaví sa :o)

    Príchodom víkendu návštevnosť stránky SHMU (Slovenský hydrometeorologický ústav) výrazne stúpla. Predpoveď nevyzerala nádejne, avšak v piatok sa z hodiny na hodinu menila k lepšiemu. Je rozhodnuté – v sobotu vyrážame ! Zatiaľ v trojici, aj keď po večernom piatkovom telefonáte som presvedčil už možno dávno presvedčeného Peťa. Takže pre dnes quarteto ja, Robo, Vlado a Peťo. Verím, že ďalší skalní čo podľahnú. 

    Na moje naliehanie dnešnú prvú jarnú túru vyberal Robo pod mojim dostatočným prízvukom na trasu s už známym označením „LIGHT“. Asi budem musieť začať používať iný názov pre ľahkú trasu, pretože si to asi vždy niekto preloží ako svetlo, a nie ľahká. A to svetlo na konci tunela … teda vlastne túry sme veru videli … naozaj to bolo dosť, aj pre nás, ktorí už máme nejaký ten kilometer v nohách. 25 km, je 25 km.

 

    Stretávame sa ráno o 6:30 na zastávke autobusu pod Billou. Toto miesto mi pripomenulo minuloročné stretnutie spojené s posunom času, ale to tu rozpisovať nejdem, nájdete ho v článku smer Radoľa. Podmienkou bolo, aby deň a noc pred túrou nepršalo. Tak aj bolo, začalo popŕchať až po príchode na zastávku. Robo s Vladom boli prekvapení, že už ich čakáme dvaja, nevedeli do poslednej chvíle, že sa pripojí aj Peťo. Nastupujeme do autobusu a za „pár centov“ sa vezieme do cieľovej zastávky Bytča pri moste. Orosené okná, občasné mávnutie vodičových stieračov jasne dávali signál, že dnes to nebude o slnečnej prechádzke ružovým sadom. Postavy v autobuse kopírujúce každý pohyb vodičovho volantu sa poväčšine snažili dospať nedospané. Samozrejme ako „pravidelní cestujúci“ autobusovými linkami sme si akosi pozabudli prečítať pravidlá cestovania, a nezazvonili sme vodičovi pri moste pri Bytči, aby nám zastavil, aj keď určite vedel, že nám lístky predal len po most. Toľko cestujúcich zas v autobuse nebolo, že by zabudol. Tak sme si to trošku natiahli a začíname z autobusového nástupišťa v Bytči.

 

    Niečo po siedmej, čo je pre mňa už dosť neskoro, keďže som chodieval na túry už o šiestej ráno, zapíname Sports Tracker a navigáciu Garmin, ktorú máme na odskúšanie. Na konci chceme porovnať výsledky a zhodnotiť presnosť oboch zariadení. Ešte dúšok domácej „medicíny“ nech nám pekne roztiahne cievy a hor sa cesta otvor sa. Samozrejme, že v rannom strese som si svoju medicínu zabudol v chladničke. Dobre jej tam bude do budúcej túry. 

    Za Bytčianskym mostom stáčame vpravo po hlavnej ceste do Hrabového pri Bytči, kde už opúšťame rušnú cestu a vstupujeme do ešte zdanlivo spiacej dediny. Slabé mrholenie nás núti mať na sebe nepremokavé bundy, pod ktorými sa už začína tvoriť dostatočná teplota, pretože ako na kopce, vždy vedú cesty do kopca. 

    Na veľkej lúke vidno, ako po zime núti hlad divé prasce rozrývať pôdu a hľadať si niečo pod zub. Sme radi, že sme ich nevyrušili a počítame s tým, že už sú po raňajkách. 

    Lesnou cestou zapadanou lístím ešte z jesene sa pomaličky presúvame pomedzi rúbaniská do sedla pod Bradou, kde sa po vzore diviakov púšťame do našich raňajok. Bez prípitku sa to však nezaobíde. Aj tekutiny sú potrebné na také výkony, aké predvádzame. Pre nahliadnutie trasy vyberám z batohu aj vytlačenú mapu so značkami zabalenú do euroobalu, ktorú hneď nezabudne Peťo komentovať hláškou dňa „aha Jano má aj prezenčku.“

    Ešte posledný hlt, „jeden“ do kroku a už sa blížime popod veľké skalisko Bradu na Štefánikovu vyhliadku, z ktorej sa kocháme naozaj nádherným výhľadom.

 

    Pri vyhliadke naše oči spozorujú skalu o ktorej zvláštnom tvare si každý pomyslíme svoje.

 

    Občas dosť strmým chodníkom pomedzi skaliská klesáme na sedlo pod Roháčom. Cesta príjemná, nenáročná, terénom mierne blatistvým ubieha rýchlo. Je zaujímavé sledovať prírodu, ako sa pomaličky prebúdza. Ešte pred pár dňami sme sa brodili na Minčole snehom a teraz sa z popod lístia sfarbuje okolie do rôznych odtieňov. Drobné kvietky, stromy v puku a spev vtákov príchod jari neodvratne potvrdzuje. A tu pod Holým vrchom, prišlo zrazu zdanie, že na Peťa prišlo, nečakané sranie. Aj takéto veci sa stávajú. Zaujímavé však bolo, že pri tom stihol ešte aj telefonovať, a to vraj chlapi nevedia robiť dve veci naraz.

 

    Zrúcaninu Hričovského hradu míňame a od jej prehliadky upúšťame, pretože kilometrov deliacich nás od cieľa je ešte hojno. Zabudnutá lavička pri chodníku nás znovu zastavuje, aby sme mohli vytvoriť naše jarné zátišie .

 

    Po príchode do Hričovského Podhradia nehľadáme nič iné, ako len nejakú krčmičku, v ktorej by sme mohli zavlažiť naše vysmädnuté telá. Pred krčmou sme narovnako s prevádzkarom alebo majiteľom, ale keďže podnik ešte len otvára, zhodneme sa na tom, že práve tie naše štyri pivá by prečistili trubky od včera a do takého piva sa nám nechcelo. Vlado si kúpil minerálku, ja som si doplnil vodu na toalete a pokračovali sme radšej ďalej. 

    Zas stúpanie, zas pot, zas mrholenie, bunda dole bunda obliecť … až to bolo natoľko opakujúce, že som si ju nakoniec nechal oblečenú aj napriek poteniu. Ďalšia smerová tabuľa „dolu lúkou“ je jednoznačná. Veľkou lúkou po vyjazdenom chodníku sa dostávame do Ovčiarska. Zas zavretá krčma, zas bez piva. Aj keď donesené plechovkové, káva a dojedanie zásob nás znovu postavilo už na dosť zoslabnuté nohy. Veľkým pokušením pre nás bol autobus, ktorý odchádzal smerom na Žilinu a stál tak blízko, veľmi blízko … len stačilo naskočiť a za pol hoďku sme doma.

 

    Odolali sme tomuto „diablovmu pokušeniu“ a pokračujeme cestou smerom na Strážov. Pri stúpaní a prechodom cez les sa mi hneď vybavujú spomienky, ako sme túto trasu prechádzali minulý rok s Erichom. Pilčíci, posed, Hatatitla … Tento úsek nám ubehol veľmi rýchlo aj napriek tomu, že sme si cestu skrátili lesom, pretože cesta bola úplne zabahnená. Ani sa nenazdáme sme zas na hlavnej ceste v Strážove. Nastúpila asi najťažšia časť túry, pretože všetko pekné máme za sebou a už nás čaká len „asfaltovo-betónový trek“ ktorý dáva našim už aj tak dosť zaťaženým kĺbom zabrať. Z nohy na nohu sa popri Rajčianke približujeme k bodu, kde sa naše kroky rozdeľujú. Pri „Drevenici“ v Závodí sa Robo s Vladom vyberajú smerom na Bánovú a Hájik, a ja s Peťom pokračujeme ku Bille, kde sme nechali auto. Ešte posledné potrasenie pravicou na rozlúčku a každý už sa poberáme svojim smerom domov. Nastupovanie a vystupovanie z auta mi už robí značný problém. 

    "Viem však celkom presne, že nohy síce budú bolieť ešte zo dva dni, otlaky sa zahoja za týždeň, ale spomienky zostanú navždy". 

    Špeciálne poďakovanie smerujem osôbke, ktorá mi umožnila prežiť tento krásny deň v prírode aj napriek podmienkam a okolnostiam, ktoré sa vyskytli..

 

Sports Tracker                                 záznam GARMIN

         

galéria ku článku