Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

31.12.2013 - Malá Fatra - rozlúčka so sezónou

    Tak ako celý rok, tak aj v posledný deň v roku – na hovno :-) Samozrejme to zas trošku preháňam, ale cesta do Vrátnej z Krpelian sa nezačala najlepšie a taktiež jej priebeh nebol podľa mojich predstáv, ba dovolím si tvrdiť, že občas išlo dokonca „o život.“ Ale všetko sa to začalo už skoro ráno.

    Vstať sa mi chcelo o tom niet pochýb. Prvý problém nastal, keď vynechal spoj trolejbusu a prvý spoj, ktorý ma vedel dopraviť na železničnú stanicu išiel až o 6:24 hod. Na zastávke som však čakal už ped šiestou. Za poklusu som zistil, že bankomat na železničnej stanici bol mimo prevádzky. Našťastie sa dá zaplatiť lístok na vlak platobnou kartou. Pýtam sa pani pri okienku či ten vlak stíham, na čo odpovedala, že by som mal, aj keď už ohlasovali jeho odchod. Áno išiel presne ako mal 6:34. Videl som už len jeho posledný vagón. Po návrate do pokladne pani bez komentára stornovala lístok a vrátila mi peniaze – „nepodarilo sa, že ?“ Ďalší možný pokus bol rýchlikom do Kraľovian, a z Kraľovian späť dve zastávky osobákom. Rýchlik odchádzal o 6:45 čo som stihol len tak tak. Usadil som sa v prvej triede nakoľko sa mi nechcelo prechádzať celým vlakom do dvojky kvôli dvom zastávkam. Cesta v pohode a fakt celkom rýchlo. Aj sprievodca po kontrole zhodnotil, že tu tie dve zastávky môžem zostať, keďže vlak je skoro prázdny. Vystupujem z vlaku a bežím do okienka, kde žiadam lístok do Krpelian, ktorý ide hneď ako vyjdem zo stanice.

    Konečne Krpeľany ! Po pár prvých krokoch sa dali do pohybu nebezpečne aj moje črevá. Autoales Trusalová je v dohľade, a tak počítam s tým, že tam „odložím svoj trus.“ Nenapadlo ma, že 31.12. motorest s označením NONSTOP bude zatvorený. No nič, sústredím sa na cestu a pokúšam sa zahnať nepríjemné pocity. Prechádzam cez Trusalovú, ktorá končí chatami. Počasie nič moc. Stále je pod mrakom a podľa predpovede ma nečaká nič priaznivejšie. Neodrádza ma to, pretože slnko nesvieti každý deň, a dnes mi to ani moc neprekáža.

    Pod Hlásnou skalou pred označníkom Zajacová som po návale studeného potu musel nečakane zastaviť a „položiť kábel“ bo už sa nedalo ďalej. Celý rozjarený som si však nevšimol odbočku po zelenej na Čiertaž, a tak som išiel vlastne úplne inde, ako som z počiatku chcel. Cesta bola celkom fajná a stále som čakal, že sa nejaká tá značka objaví. Miestami občas chodník preťal aj poloasfaltovú cestu, ktorú som pokladal za cestu na chatu pod Chlebom, a tak som neváhal pokračovať. Zrazu sa prehľadný chodník stratil, a už boli len staršie stopy dvoch osôb a nejakého skialpinistu v snehu. Išiel som po stopách v domnení, že snáď tí ľudia niekde išli a aj prišli, keď nešli späť. To som však vtedy ešte nevedel, že hore išli peši a späť na lyžiach :-) Medzi tým som absolvoval telefonický rozhovor s Robom, ktorý musel zostať doma kvôli chorobe, a objasnil som mu situáciu aj pre prípad, keby sa mi niečo stalo, kde ma majú hľadať. Do môjho telefónu som si zaznamenával pravidelne polohy v GPS mape, aby som vedel, ktorým smerom vlastne idem, keďže tabule žiadne po ceste neboli. Výstroj som mal kvalitnú, jedla a pitia dosť, po ľavej strane som stále videl vzdialené Turany, a tak som sa nebál pokúšať trošku osud.

    Odrazu som v diaľke zbadal nejaké pravidelné tvary, čo je v prírode hneď viditeľné. Jednalo sa o maličkú chatku, a cez lúku asi sto metrov stála útulňa s menom Voliarka pre pocestných, ktorých zastihne noc, alebo nepriaznivé počasie. Bolo len jedenásť hodín, a tak som si povedal, že si oddýchnem, najem sa a dám si teplého čaju z termosky. Útulňa bola veľmi dobre vybavená, nachystané triesky, drevo, zapaľovač, prikrývky … no proste apartmán s výhľadom aký nemáte ani z Permonu :-) Pred chatkou bola napustená plná vaňa zo stále pritekajúcou vodou, takže „wellness ako sviňa.“ Nebola ani zamrznutá, takže určite nejaký polotermál :-)

    Ako si tak sedím, popíjam, pojedám, rozmýšľam o tom, čo by sa stalo, keby som tu zostal na noc. Dreva je tu dosť, tmy sa nebojím … len tá samota by mi asi ku polnoci trošku vadila, keďže je Silvester, a snáď by som možno aj doma niekomu chýbal. Po pár minútach sa vrátim znovu do reality a pozerám do navigácie, kde to vlastne som a ako budem pokračovať ďalej. Volám znovu aj Robovi, hlásim mu polohu a informujem ho o nádhernom „priváte s wellnesom“ ktorý som objavil. Doma som pozeral a nikde som žiadnu informáciu o tejto útulni nenašiel, iba vo fotografiách sa objavujú nejaké zábery od predošlých návštevníkov. Sem sa určite raz vrátim-e.

    Takže ako som písal, z navigácie som sa približne dozvedel, že sa nachádzam asi dva kilometre od chaty pod Chlebom. Keďže Nokia navigácia nezobrazuje v mape vrstvy nedokázal som zistiť či kopcom dolu, alebo hore. Rozhodol som sa preto pre výstup na najbližší hrebeň, o ktorom som si myslel, že je hrebeň Malej Fatry a po ňom sa cez Kriváň dostanem do Snilovského sedla. Cesta na hrebeň však viedla cez údolie, do ktorého som najskôr musel zísť a potom sa vyškriabať do strmého svahu na spomínaný hrebeň. Do údolia cesta neviedla žiadna, a tak som sa držal zvieracích stôp. Veľké stopy jeleňov a medveďa ma viedli schodnou cestou. Veď aj zver si vyberá v zimnom počasí cestu najmenšieho odporu. Len aby ma tie medvedie stopy nezaviedli rovno pred macovu spálňu, pomyslel som si. Postrašený z rozhovoru so švagrom mi veru nebolo všetko jedno. Je mierna zima a medvede sa vraj prebúdzajú, o čom ma neustále presvedčovali aj stopy v snehu. Keď som zišiel do údolia pozrel som sa hore čo ma čaká, sadol som si na zem a rozmýšľal čo ďalej. No nič iné mi nezostáva, len vyšliapať to hore, a ak to bude ten hrebeň pokračovať ďalej na Kriváň. V tom čase som ale netušil, že Veľký Kriváň mám priamo za sebou, len ho nebolo vidno kvôli hmle v kopcoch. To som zistil až doma z máp.

    Začalo snežiť a čím som bol vyššie začal pofukovať aj nepríjemný vietor. Zameral som dve výrazné malé borovice na vrchole a smeroval som skoro po štyroch priamo k nim. Neuveriteľný pocit ma zachvátil, keď sa spoza horizontu vynáral ďalší podstatne väčší kopec (doma z máp zistený ako Malý Kriváň), ktorý bol ten hrebeň na ktorý som pôvodne chcel ísť. Samozrejme mi cestu k nemu krížilo hlboké údolie. Pozrel som na hodinky, bola jedna, a bolo mi jasné, že to hore nedám. Respektíve hore ako tak, ale ísť potom po hrebeni pristihnutý tmou mi robilo vrásky na čele. Za vidna by som neprišiel ani do Snilovského sedla, a nestihol by som ani lanovku dolu, ktorá jazdí do štvrtej. Musel by som ísť v tme peši ešte aj dolu do Vrátnej.

    Dlho som sa rozhodoval čo ďalej. Cesta žiadna, zhoršujúce sa počasie, čas išiel proti mne, nakoľko v tomto ročnom období slnko zapadá už okolo štvrtej. Rozhodol som sa preto, že zostúpim do údolia a údolím sa dostanem späť do Turian, odkiaľ vlakom zas prídem do Žiliny. Taktiež som vedel, že niekde nižšie začína cesta, ktorá ide do dediny. Po tme ideálna, a v prípade potreby aj nejaké horské auto snáď pôjde okolo.

    Zostup bol v polosede, v poloľahu, v polokroku, v polopáde :-) Všade bol sneh, takže sa mi občas noha prepadla do prázdneho miesta v čučoriedkovisku. Nebezpečné keby som sa len tak rozbehol. Konečne prídem dolu, kde pod snehom počuť potôčik. Zdalo sa mi to neuveriteľné ale naďabil som na stopy dvoch ľudí čo schádzali asi tiež z priesmyku, do ktorého ja už som sa neodvážil. Uľavilo sa mi keď som išiel po niečích stopách vo viere, že išli tiež do Turian. Onedlho sa však stopy od mojej cesty začali dosť vzdialovať a uvedomil som si, že mohli ísť na Malý Kriváň, kde ja už som ísť nechcel.

    Ako z dobrodružných filmov, jediné čo ma napadlo, bolo ísť popri potoku a dolinou priamo do dediny. Strašne strmý svah mi nedovolil zísť až k potoku, a taktiež ísť popri vode a miestami aj po vode väčšieho potoka by asi nebolo moc rozumné. A tak som lemoval potok po strmom svahu, ktorý občas mierne prekračoval sklon aj 45 stupňov. Komplikovaný terén ma zdržoval a bol nebezpečný. Pod snehom sa skrývali kopy lístia, ktoré sa odtrhávali, polámané konáre a diery, v ktorých mi zostávali nohy.

    Táto časť cesty v doline, kde nebol ani signál bol pre mňa zatiaľ tým najhorším čím som si v prírode asi prešiel. Je zvláštne cez aké rôzne fázy prechádzala moja myseľ. Najskôr som bol veľmi na seba nahnevaný, akú trasu som vybral, a že som vôbec odbočil z cesty na Chatu pod Chlebom. Potom prišiel strach. Čo keď sa mi tu niečo stane, nebudem mať dať ako vedieť kde som, a zostanem tu do jari, kým nenájdu mojej pozostatky rozožrané medveďmi. Potom som hodil parádnu držku a nebyť toho, že sa mi to zdalo smiešne pocit zúfalstva bol na krajíčku. Bol som špinavý z pádov, rukavice som mohol žmýkať a cesta išla strašne pomaličky. Pristihol som sa, ako pozerám každých desať minút na hodinky a mobil či už mám signál. Konečne som sa dostal k sútoku dvoch potokov, a v diaľke som nie moc zreteľne videl niečo ako chodník. Bol to rovný, dlhý súvislý pruh snehu. Len bol zas dosť vysoko. Zaťal som zuby a skoro v zúrivosti som sa vyškriabal do svahu, o ktorom by som si v normálnej nálade povedal, že je asi pre bláznov. Zas šmykľavé skaly, popadané stromy a snehové fľaky, pod ktorými sa skrývalo vždy nejaké prekvapenie. Zdanie nesklamalo a prišiel som konečne na cestu. Sadol som si na veľký kameň a zreval na celú horu. Je stále vidno a už aj keby sa zotmelo, čelovku mám a hlavné je, že pôjdem po ceste, ktorá určite vedie do dediny. Takú úľavu som dávno nezažil. Aj nohy som začal trošku cítiť, takže bol najvyšší čas, že som sa dostal sem. Odrazu mi zapípala sms-ka, a pozeral som, že mám zameškaný hovor. Mohol som Roba utvrdiť v tom, že už je všetko v poriadku a smerujem po parádnej ceste späť do Turian.

    V pohodičke pozerajúc na internete odchod vlakov schádzam kľukatou cestou presne tam, odkiaľ som ráno vyrazil. Pôvodne pozerám vlak z Turian, ktorý odchádza o 16:54. Neviem neviem či ho stihnem, ale pridám do kroku a snáď sa podarí, nemôžem mať predsa dnes toľko smoly. Po príchode k označníku v Trusalovej zisťujem, že do Turian je to ešte 45 minút a ja mám na hodinkách niečo po štvrtej. Do prčic, to nestihnem. V tom sa objaví na veľkom parkovisku auto, ktoré sa pristaví, a mladý pár sa ma pýta, kde som sa vybral a či nechcem zviezť. Povedal som im, že mi to stačí na železničnú stanicu. Po rozhovore v aute ma však zaviezli až do Sučian, keďže išli až tam.

    Stanica v Sučanoch bola úplne prázdna. Kúsok opodiaľ za zvuku kostolných zvonom sa ľudia rozchádzali asi z omše, ktorá sa tam konala. Ja už v kľude dojedám čo mi zostalo v batohu a so šálkou v ruke ešte s trošku teplým čajom som si pomyslel, že ja už mám svoju dnešnú spoveď v horách za sebou. Zvony sa utíšili a nastalo ticho. Prišlo mi ľúto, keď som si uvedomil, že je skoro päť hodín, tma, a nikoho u mňa doma nezaujíma kde som od šiestej ráno, či sa mi náhodou niečo nestalo a či nepotrebujem pomoc. Asi som naozaj nikomu nechýbal, možno som mal zostať hore v útulni, a deliť sa o posledné hodiny v roku s prírodou a zvieratami, ktoré by určite prišli nakuknúť do rozsvieteného okna čo tam sedí za čudáka na samote.

    Vlak išiel presne ako mal. Poschoďák nebol tak prázdny ako som čakal, aj keď sedieť sa dalo. Cez uličku podriemával párik, ktorý bol špinavý až za ušami. Batohy v uličke a naozaj topánky, ako keby chodili po roli a nie horách.

    V teple prišli aj na mňa driemoty, ktoré však netrvali dlho, pretože už za pár minút prišla konečná stanica Žilina. Ako obvykle na zastávke autobusu už stepovalo viac rozhorčených ľudí, ktorý si šomrali, že šestky už išli dve a štrnástka žiadna. Čakal som zas skoro pol hodinu. V trolejbuse zas teplo a ľudia smerujúci buď do svojich rodín, alebo ku partiám rozlúčiť sa so starým rokom.

    Ja som tento rok zvolil rozlúčku v lone prírody, ktorá si ma tentokrát dostatočne otestovala. Odolal som, poučil sa a pokorený musím uznať, že s prírodou je neradno súperiť.

    Prichádzam konečne domov, vyzliekam upotený mundúr, dávam sprchu a pri „atraktívnom“ programe v telke spolu s rodinkou očakávam príchod nového roku. Neubránim sa však myšlienke, ako by som ho čakal tam hore, v tme a sám …  

fotogaléria ku článku