Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

13.3.2010 smer Turie a späť

  

    „Už je čas pane učiteli, už je čas ...“ …. tak takto nejako som dnes o 12:30 začínal svoju púť plánovanú tento krát dlho dopredu, nakoľko predpoveď počasia na tento víkend nebola moc priaznivá. Musel som mať v zálohe aj náhradnú trasu v prípade vetra, sneženia poprípade dažďa. Našťastie predpoveď počasia „zas“ meteorológom nevyšla a v podstate (zatiaľ) v bezvetrí za slabého sneženia som nastúpil na trasu smer Turie a späť.

        Ako v predošlej ceste som už onedlho zanechal paneláky za sebou, a vstúpil som do Lesoparku cez ktorý som v tichu za sprievodu šumenia prázdneho lesa onedlho prešiel na pole s viditeľnou cestičkou, ktorá viedla k asfaltke.

     Cesta od Lesoparku až do Rosiny, kde som pomedzi pár domov prešiel na starú cestu do Turia bola mierne zasnežená a primrznutá, takže sťažovala chôdzu. Aj keď nastúpil vietor so snežením, neubralo to na krásnej atmosfére, ktorú ešte zdôraznili tri srnky, ktoré prebehli popred mňa.

    Zaujímavé na ceste bolo hlavne ticho a smutno okolo mňa. Povedal som si, že na jar a v lete to tu musí vyzerať úplne inak. Polia plné kvetov, bzučiaci hmyz, spievajúce vtáky … na to so teším, to zas bude mať všetko úplne inú atmosféru. Hlavne sa bude dať posedieť a chvíľku sa pokochať všetkým tým ruchom prírody. Za horizontom sa predo mnou rozprestrela celá obec Turie.

    V diaľke bolo počuť traktor, ale však prečo nie, je sobota, a práca nepočká. Na môj údiv sa cesta skončila priamo v družstve odkiaľ uvedené zvuky poľných strojov vychádzali. Za brechotu veľkých strážnych psov som zrýchleným pohybom prešiel cez rušné miestne družstvo a dostal sa na hlavnú cestu vedúcu cez Turie až do Porúbky. Cesta síce úzka, ale s občasne lemujúcim chodníkom ubehla neskutočne rýchlo. Po ceste si to proti mne na svojom "modrom blesku" valil Michal, ktorému som nezabudol zamávať. Čoskoro som sa ocitol na rázcestí, kde som už v diaľke zazrel známu pizzériu,

    kde som plánoval menší oddych, poprípade malú kávu a hlavne stretnutie s kamarátom Erichom, ktorý sa ozval telefonicky, že príde autom pre mňa. Noha začala znovu pobolievať, tak som si pomyslel, že fajn, na dnes to stačí a zveziem sa s ním do Žiliny. SC ukazoval 11km a po minulotýždńovom precenení svojich schopností som sa zmieril s tým, že do Žiliny sa doveziem. Pri pizzérii dvaja páni čistili nejakú časť kachlí a už z diaľky ma upozorňovali, že majú momentálne hodinu zatvorené. Slušne som poďakoval a požiadal ich či si môžem aspoň oddýchnuť na lavičkách pred pizzériou. Po ich súhlase som sa vyzul, doplnil tekutiny, energiu a čakal som na „odvoz“.

    Aha už ide ! Len pozerám, že auto nikde. Erich sa dal doviezť a s úsmevom na tvári mi oznámil, že z Porúbky pôjde so mnou do Žiliny peši. Nabral som posledné sily, obul sa a pustili sme sa do spoločnej cesty po hlavnej rušnej ulici. Dlhá rovná cesta medzi Porúbkou a Lietavskou Lúčkou bola nekonečná a dosť rušná.

    Našťastie sme sa dohodli, že Lietavskú Lúčku prejdeme popri železničnej trati mimo hlavnej cesty. Pochod vo dvojici ubiehal neporovnateľne rýchlejšie a aj po pražcoch koľajníc, ktoré jednoznačne nie sú prispôsobené ľudskému kroku. Každý pražec je moc blízko a kroky sú krátke, a zas každý druhý je od seba dosť ďaleko a bolo riziko, že dôjde na zasneženom dreve k pádu.

    Onedlho prichádzame na železničnú stanicu do Bytčice, kde sme plánovali menšie posedenie a oddych. Lavičky boli však poškodené a na sedenie na betóne sme nemali vôbec chuť. Preto ideme po malom občerstvení ďalej a po prejdení hlavnej cesty prechádzame na novú časť Bytčice s vystavanými novými rodinnými domami pomedzi ktoré sme sa dostali až k obchodným domom na Solinkách. Noha ma už statočne bolela a tak uvítam lavičku na autobusovej zastávke na krátke pozastavenie a už dávnejšie plánovaný oddych. Po 15 minútach sa poberáme na poslednú časť cesty cez Lesopark na Vlčince.

    Popri inom sme sa zhodli aj na zaujímavom zavŕšení pochodu po necelých 22 kilometroch, a to návštevou jedného nemenovaného podniku, vlastne cukrárne, kde sme si dali po Becherovke a rozpálený so stuhnutými nohami sme sa vybrali domov.

    Cesta o samote prináša veľa času na zamyslenie sa nad sebou samým. Vo dvojici sa človek môže zamyslieť tiež, avšak to môže hneď s niekým prebrať a cesta tak je veselšia a rýchlejšia Niekedy snáď zopakujeme.

 

Step Coutner

čistý čas chôdze : 4h 1min.

vzdialenosť : 21,21 km

energy : 1681 kCal

počet krokov : 25512

 

 fotogaléria ku článku