Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

20.5.2011 - jarný hrebeň Vrátna - Kriváň - Suchý

 ... najnáročnejšia, ale zároveň jedna z najkrajších túr, ktoré som (sme) absolvovali. ... a to "Pendolíno" zo Strečna na záver ... ale to už v reportáži, ktorá je nižšie. Ja, Robo, Mišo, Vlado a Stano ... "turistické združenie" sa rozrastá ! :o)

     V zarosenom zrkadle utieram priezor, v ktorom sa zjaví moja tvár. Pri monotónnom zvuku holiaceho strojčeka sa dívam na seba a v duchu si hovorím čo ma zajtra zas čaká. Je štvrtok večer a zajtra sa uskutoční ďalšia z plánovaných túr. Ešte stále neviem, kto všetko sa pridá. Robo ten účasť potvrdil už vopred, ale ostatná osádka zatiaľ nie je úplne známa. V piatok ráno o šiestej na autobusovom nástupišti smer Vrátna. Návrh padol na piatok, pretože túra je dlhá, náročná ako časovo, tak aj vzdialenosťou. Nechceme ochudobniť naše rodiny o celý víkendový deň, tak preto piatok.

    Vtáci dávno pospevujú, slnko vychádza spoza panelákov a ja už netrpezlivo čakám na zvuk budíka. Nastavený bol na 5:15, čo by malo stačiť na to, aby som stihol trolejbus, ktorý ma dopraví na autobusové nástupište. Dopĺňam fľašu s vodou, termosku kávou a z chladničky vyberám pripravený „proviant“ na celý deň.

    Už v trolejbuse sledujem cez okno pohorie Malej Fatry, kde sa chystáme. Je jasno a cítiť, že dnes bude krásny deň. Na autobusovom som prvý. Hľadám, pod ktorým číslom nám to ide a v diaľke zbadám Miša. No výborne, členok sa už od Minčolu zahojil. V skupinke za ním vykračujú Robo, Vlado a Stano, ktorý je novým členom nášho „turistického združenia“ - ako sme zo špásu nazvali toto naše meniace sa zoskupenie. Cesta trvá skoro hodinu, a tak máme čas na srandičky, Vladovu slivovičku, ale aj vážny rozhovor, či nakoniec trasu nepozmeníme a do výstupu nezahrnieme aj Grúň, kde je stúpanie prívetivejšie aj napriek predĺženiu celej trasy o hodinu. Neskôr sa ukázalo, že sme urobili dobre, že sme ponechali trasu tak, ako sme ju naplánovali.

     Po menšom nedorozumení s mojimi „telesnými potrebami“ si už smelo pred pol ôsmou vykračujeme po serpentínach popod lanovku do Snilovského sedla. Cesta je strmá a kľukatá. Miestami vyčnieva z lesa, kde sa okamžite do nás opierajú slnečné lúče, ktoré prispievajú k potu na našich čelách. Každí si nasadíme vlastné tempo a triedime sa na skupinky a jednotlivcov. Ostávam pozadu, pretože výhľady, ktoré sa mi naskytujú ma nenechávajú chladným, a často sa zastavujem. Samozrejme, že to nie je jediný dôvod, veď už vieme, že „pajšle“ zas nestíhajú. V lese ma vystraší pohybujúci sa tieň kabínky z lanovky, ktorú zapli len pred chvíľkou. Po čase natrafím na Roba, ktorý robí zábery nádhernej flóry, ktorá v tomto ročnom období je neskutočne pestrofarebná. Vzácne rastliny, ako horec a poniklec sú na každom kroku. Až sa človek bojí, aby nezašliapol takú nádheru.

    Vychádzam z lesa a kúsok nado mnou sa pomedzi obrovské lány čučoriedkovísk predierajú chalani. Počítam v mojom zornom poli každý stĺp lanovky a teším sa, kedy skončí toto „utrpenie.“ Je tu … konečná stanica, Snilovské sedlo. Chalani sa už s chuťou zahryzujú do svojich pokrmov a dopĺňajú tak potrebné tekutiny, ktoré zostávajú v našom oblečení v podobe potu. Pridávam sa, ako do jedla, tak do rozhovoru, kde v slovách cítiť únavu, ale zároveň nadšenie pri pohľade z terasy miestnej reštaurácie. Veľký Kriváň je už na dosah. Nestojíme dlho a vyberáme sa na vrchol. Z ľavej strany od Chlebu vidno skupinku ľudí, ktorí si asi tiež privstali, alebo idú od chaty pod Chlebom.

     Po kamenistej ceste sa dostávame na vrchol Veľkého Kriváňa, ktorý bol úplne iný od mojej poslednej návštevy. Bolo teplo, pofukoval síce vetrík, ale výhľad bol neskutočný. Pár fotiek, skupinové foto a znovu jeme. Vyťahujem z batohu lopár, nôž, chlieb a kus gazdovskej slaniny. Cítim sa, ako nejaká atrakcia, keď sa začnú chalani smiať a fotiť si ma :o) To bol zámer, prekvapiť ich zas niečím, a navodiť dobrú atmosféru. Podstatné bolo, že neodolali a ochutnali aj oni. Vedel som prečo beriem taký kus a toľko chleba :o) Robo už pozná tieto chvíľky a tiež myslel na to, ako nás potešiť. Jeho hmotnosť batohu výrazne klesla, keď vytiahol ešte trošku chladné plechovky s pivom, ktoré ťahal až sem. Len tak zasyčalo a bolo po pive.

    Ešte posledné pohľady do okolia a oči namieria na Malý Kriváň, kde je náš ďalší cieľ. Pozitívne na tom všetkom je, že už budeme v podstate len klesať. Žiadne extra prevýšenie už nás nečaká. Na Pekelníku nás nemilo prekvapujú v diaľke oblaky a ženiaci sa čerti. Z jednej strany Turany a búrka, z druhej Belá a mračná ako z pekla. Názov hory je prinajmenšom aktuálny pre danú chvíľu. Sme však prekvapený, že ponad naše hlavy vidno stále modrú oblohu a do chrbtov sa nám opiera slnko. Hrebeň bol medzi dvoma búrkami a mi však v suchu – zatiaľ.

     Po doplnení si vody v malom prameni pod Bublenom, miernym stúpaním prichádzame na Malý Kriváň. Ohrada z kameňov bráni vetru, aby nás schladil. Robíme tak radšej sami, pojedáme sladkosti, ovocie, popíjame čerstvú pramenistú a oddychujeme. Vietor občas priženie pár kvapiek z dažďov z dolín okolo, a preto obliekame radšej nepremokavé bundy. Dážď môže prísť v týchto miestach znenazdajky, a vyberať bundu z batohu v lejaku nie je žiadna sranda. Byť suchý, aby nebola zima je prvoradé. Hm, suchý, to mi zas niečo pripomína. Jeden februárový výlet na Suchý, kedy som si povedal, že na tento kopec ma už nikto nikdy nedostane. Maximálne tak z druhej strany od Vrátnej, z ktorej ideme teraz. Tak poďme naň.

     Cesta miestami dosť nebezpečná, miestami celkom príjemná pomedzi kosodrevinu a často na hranici pádu sa vlečie. Stále však lepšie, ako stúpať od chaty pod Suchým - pomyslím si. Na rázcestí Vráta sa rozhodujeme či aj napriek nepriaznivému počasiu, ktoré môže kedykoľvek prísť pôjdeme cez vrchol Suchého, alebo ho obídeme rovno na chatu pod Suchým. Keďže ako často spomínam, trasu počas pochodu sa snažíme nikdy nemeniť, zostávame pri pôvodnom pláne, zahrnúť do trasy aj vrchol Suchý. Chodník je síce s menším prevýšením ako z druhej strany, ale náročnejší z dôvodu rôznych výšvihov, úzkych priesmykov a hustého porastu. Nohy už pekne cítime. Na Suchý sme sa dostali suchí. Vzhľadom na čas nezostávame dlho a hneď zostupujeme ku chate cestou, ktorú mám z minulosti tak „rád.“ Na chate už stretávame známe tváre českých kolegov turistov videných počas našej túry, ktorí majú nejakú akciu aj s nocovaním na chate. Guláš rozvoniava po celej doline. My však vyrážame dych všetkým čo čakajú na jeho dovarenie. Vyťahujem znovu slaninu a chlieb a dávame si pekne do nosa. Čapované pivo od Miša znovu zmizlo v našich vyschnutých hrdlách. Sedíme tentoraz dlhšie, rozhovor vedieme hlbšie, a myšlienky smerujeme nižšie – nižšie už na samotný spodok našej výpravy a čiastočne dno našich síl. Vlaková stanica Strečno je síce ešte ďaleko, ale už len dolu kopcom príjemným prechádzkovým tempom. Delíme sa o kožu zo slaniny s prítomnými „kočkami“ a šliapeme v jednom kroku dolu svahom.

     Po ceste sa zastavujeme už iba na doplnenie tekutín, a na menšiu obhliadku Starhradu, Náhlime sa do cieľa, aby sme zistili, že vlak nám ušiel takmer zpred nosa. Úzkou uličkou pozdĺž plota sa tíško „plazíme“ popri „obydliach“ našich „spoluobčanov,“ aby sme ich nevyrušili v prispôsobovaní sa našej spoločnosti. "Kde nás to preboha vedieš" … čudujú sa chalani, keď vidia ten bordel okolo, a nejaký živočíšny druh nevrlo sa tváriaci asi preto, že sme im narušili ich teritórium. Prívlastok je trefný, a nikto sa naň snáď nebude sťažovať, nakoľko takto normálny ľudia, a ani žiadny živočích žiť nevie – takto žijú len cigáni. Radšej nefotíme, aby nezačali vyberať vstupné.

     Stanica je zatvorená, ale našťastie cestovný poriadok je dostatočne viditeľný za masívnymi mrežami okna. Vlak odchádza za 50 minút, čo teraz ? Naše hlavy sa stočili na miestne pohostinstvo. Sadáme si na lavice pod slnečníky a oddávame sa slastnej chuti chladeného pivka, ktoré tentokrát objednal Vlado. Cena je šokujúca na naše pomery zo Žiliny. Osemdesiat centov nám príde strašne málo. Prišla však chuť aj na niečo slané a Robo ide zistiť či majú klasické zemiakové lupienky, na ktoré sme si spomenuli z čias našej mladosti. Také tie tmavé, slané a mastné. "No viete, mám tu nejaké, ale to sú také mastné" … hovorí mu pani za pípou. No veď práve také mastné chceme. Zmizli dvoje, a potom ma napadá, že mi zostal ešte kúsok slaniny a jeden krajec chleba. Hovorím, že urobím „očká“ a všetci zas do rehotu. Len sa tak zaprášilo. Sme hladní, unavení, ale podľa slov ktoré počúvam asi aj spokojní. A o to práve išlo.

     Je čas, prechádzame cez koľaje na druhú stranu. Poniektorí čo majú obavy, že nezdvihnú nohu na vysoký perón použijú neďaleký podchod. Nohy totižto počas posedávania značne oťaželi. "Už jede poschoďák !" Z diaľky sa rúti biely dvojposchodový vlak. Na naše prekvapenie prichádza novučký moderný vlak – nami nazvaný pendolíno. Lístky kupujeme vo vlaku, avšak aj napriek prívetivému a humorne naladenému sprievodcovi sa nám nedarí zjednať cenu na rodinný lístok. Jeho otázka či chceme tam aj späť nás rozosmeje. Iba tam, znie jednoznačne, už aby sme boli doma. Do Žiliny prichádzame o 20:00 a každí sa poberáme svojim smerom do domovov.

    Keď kyselinu mliečnu v našich ubolených svaloch nahradí adrenalín v našich žilách, príde zas nutkanie začať niečo nové, určite sa ozvem kamaráti, bolo fajn !

záznam GPS

fotogaléria ku článku