2DAYSTREK IV, alebo TOP wellness open air :-) 

    Povedali sme si, že tento rok to bude naozaj „lightka.“ Kilometricky a ani prevýšením sa trasa ako vždy zdala úmerná naším schopnostiam. Dokonca sme do plánu zahrnuli aj nocľah pri vode, s večerným wellnessom. Žiadny zhon, pekne v kľude so zastávkami na pekných miestach, alebo vyhliadkach …

    Stretávame sa ráno na železničnej stanici ja, Robo Vlado a Mišo. Stanovi tento rok pracovné povinnosti zabránili v účasti – škoda. Už na prvý pohľad bolo podľa veľkosti našich batohov zrejmé, že si to zas odnesú naše ramená a chrbty. Najväčší pomer hmotnosti zabrali samozrejme tekutiny rôzneho druhu. Kovové štamprlíky svojim cinknutím prezradili celému vlaku, že Kapitán Morgan začal svoju púť našim zažívacím traktom … už tak skoro ? :-)    

    Do Bytče prichádzame po pár minútach, no aj po pár štamprlíkoch. Stanica je skoro prázdna. Pohostinstvo je ešte zavreté, tak nám nezostáva nič iné, ako sa vydať priamo na túru. Priťahujeme šnúrky na topánkach, zabezpečujeme plné batohy na chrbtoch, a už za sprievodu slnečných lúčov vykračujeme vpred. Nešliapeme dlho a už nad Obcou Súľov nachádzame krásne miesto na ranné rozjímanie s plechovkou v ruke. Aj niečo pod zub sa nájde. Ponúkame s pivom jeden druhého. Všetci sa chceme totižto čo najskôr zbaviť záťaže. Sme tiež nútení použiť Robov repelent na exotický hmyz, ktorý mu zostal z dovolenky. Len či tie naše slovenské „h-ovadá“ naň budú reagovať.    

    Prvé prepotené tričká sušíme v Sedle pod Brezami, opäť nejaké tie tekutiny a energetické bomby. Miesta sú to veľmi známe, nakoľko Súľovské skaly máme prechodené zhora - zdola. Už sme zas na lúke, ktorá nám pripravila na jednej z túr dejavu efekt :-) Mám rád prechod po holých hrebeňoch, alebo dlhých lúkach, kde cítite silu slnečných lúčov, štebot vtákov a nádherné výhľady. Je príjemné zistiť, že nám počasie akosi zázrakom vždy prialo. Začiatok augusta je naozaj dobrý termín.

    Schádzame do Súľova na námestie, kde sa automaticky zameriame na terasu pohostinstva, ktorá nás láka. Posedíme, času máme dosť. Doplníme tekutiny a oddýchneme si. Pivko zasyčalo a historická „zelená“ v každom z nás vyvolala spomienky na príbehy, o ktorých si rozprávame. Veď kto z nás nepoznal v mladosti „pepermiňťák ?“ Nohy zatiaľ stuhli no treba ísť ďalej. Ďalšie mierne stúpanie a nohy už sú zas vo svojom tempe. Občas lesom, občas lúkami, raz z kopca potom zas do kopca. Humor nás neopúšťa a stále je o čom sa rozprávať.

    Ďalšia zastávka Vrchteplá. Dedina už je prebudená do krásneho slnečného dňa. Najrušnejšie je samozrejme okolo „šenku.“ Sadáme, objednávame, pojedáme a s prísediacimi turistami vedľa pri stole vedieme neformálnu reč o okolí, o mieste z ktorého vyrazili, a kde sa chystajú. Rodinka sa venuje podobne ako Robo keškám. Mladá „keškárka“ sa im zjavne vydarila – usudzujeme spoločne :-) No poďme ďalej, keďže je už tesne popoludní, budeme musieť trošku pridať, aby sme do tmy dorazili k cieľu.

    Zas nekonečné pláne plné slnka. Nohy už majú čo to za sebou a dávajú nám to znať. Využívame chvíľočku na oddych v Sedle Marek. Keď sa unavené telo zvalí do teplej trávy po šiestich hodinách šliapania – nepoznám lepší pocit – či ? :-) … akosi si neviem spomenúť :-) Od ďalšej „chmelovej injekcie“ nás delí už len pol hodina.

    Malá Čierna .. občas keď som prechádzal touto obcou, pomyslel som si, prečo tento názov. Čierne tu nebolo nič, ba aj krčmárka bola „bloncka“. Miestny nás hneď upozornili, že „tata“ vlastní guľovnicu a býva hneď vedľa v dome, tak aby sme si nerobili zálusk :-) Inak veľmi milá slečna, čo nás pustila dokonca za bar, kde sme si doplnili vodu do fliaš a poniektorí si skúsili aj obsluhu za barom. Ja som si dal pre zmenu kofolu. Aj cukry treba doplniť. A možno ma od piva odradil „sused“ vedľa pri stole, ktorý už keď sme prišli „opravoval hodinky.“ Sú skoro štyri hodiny, a určite si po obede vybehol len na „jedno“ na vytrávenie. Kto mohol tušiť, že bude na otrávenie.

    Opúšťame Malú Čiernu, aj keď sa nám tu sedí veľmi dobre. Otáčame sa, no Roba nikde nevidíme. Dobehol nás za chvíľu a rozprával nám ako sa zoznámil s Lenou a jeho kámošom, ktorí ho ponúkali miestnou domovinou. Lena je ten čo má pančuchy – vraj ich nosí celý rok :-) Musel odmietnuť, keď chcel dôjsť. Chlapi žijúci evidentne na hranici biedy, ufúľaný, zarastený, určite majú hlboko do vrecka … aj napriek tomu veselý, plný života tešiac sa z našej návštevy a ochotou podeliť sa aj o to posledné. Máme ďalšie kilometre o čom rozmýšľať a rozprávať. Život je o inom ...

    Zdá sa mi, že už ideme akosi dlho, cesta sa zdá nekonečná, asfaltka pod nohami mizne veľmi pomaly. Nadreli sme sa v stúpaní, teplo nás tiež ubíja, no keď si určíte cieľ o ktorom viete, že ukrýva niečo pozitívne, pekné na čo sa tešíte dlhšiu dobu, ide všetko akosi ľahšie, a aj sprevádzanú bolesť a únavu znášate inak. Konečne sme v cieli. Vodná hladina je ako sklo. Prekvapuje ma množstvo ľudí či už rybárov, alebo podobne ako my stanujúcich, alebo len tak bivakujúcich popri vode. Našli sme si to svoje miestečko a každí si už hľadá svoj flek, kde raz karimatku rozloží, tam i hlavu potom večer zloží. Netrvalo dlho a už sa čľapoceme vo vode. Žiadny wellness vám nedokáže dať tak blahodárny pocit. Balzam na telo aj dušu. No treba aj drevo nazbierať, oheň rozložiť aj klobásky opiecť Nie je zas potrebné nikomu nič hovoriť. O tom správna partia je. Sedíme okolo praskajúceho ohníka s natiahnutými rukami, v ktorých zvierame prútiky, na ktorých koncoch sa „opaľujú“ narezané klobásky do hneda. Podobnú frázu už som použil v predošlej reportáži, no tak sa mi ľúbila, že som ju poopravenú musel použiť znovu. Tma prišla rýchlo a ani sme si neuvedomili bolo desať hodín. Bob Marley sa rozlieha z malého reproduktora a pridáva nám na nálade. Noc a únava je mocnejšia a tak prepadáme do hladiny „alfa“ ešte pred polnocou. Spal som v kraťasoch na spacáku, keďže noc bola teplá. Až nadránom som sa prikryl, pretože od vody išiel trošku chladnejší vzduch. Noc ako z rozprávky.

    O siedmej ráno už buntošíme a pripravujeme sa po skromných raňajkách na cestu do Rajca. Prebudenie v prírode je očarujúce. Doma otvoríte ráno oči po vresku budíka, a vidíte chladný biely strop. Tu vás prebudia slnečné lúče, pohľad na tyrkysovú oblohu a zeleň čo vás hneď ukľudní. Hladina jazera slúži ako zrkadlo a zároveň ako umývadlo. Kačky zacítili príležitosť naraňajkovať sa s nami a tak plávajú popri brehu okolo nás.

    Batohy sú ľahšie o proviant a tekutiny čo sme spotrebovali večer. Hrkajú v nich len prázdne fľašky a skrčené plechovky. Ide sa ľahšie, aj keď nohy samozrejme trochu cítime. Ešte by sme pobudli aspoň chvíľku, no stále nie sme rozhodnutí či pôjdeme až do Žiliny, alebo to dáme len do Rajeckých odkiaľ pôjdeme vlakom. Počas cesty do Rajca však padne rozhodnutie, že bude lepšie, keď dokončíme tohtoročný 2Daystrek so cťou, vztýčenou hlavou a nie rozbitý plaziac sa po chodníku :-)

    Aj cesta z Rajca bola celkom náročná. Žibrid má len 867m, no po včerajšom celodennom šliapaní to bola naša osemtisícovka :-) Hlavne pre niektorých, ktorý „výstup“ komentovali rôznymi frázami zo slovníka hulvátov :-) Ale dali sme. Je celkom teplo, no našťastie ideme miestami lesom, tak to nie je až tak náročné. Všetci sa však tešíme na vychladené pivo v Rajeckých a vlak, ktorý ukončí toto „trápenie“ :-) Nemožno poprieť, že okolitá krajina nestratila na svojom čare a jej výtvory ako napríklad kamenný … no posúďte sami čo, je jej veľdielom.

    Je nedeľa, neskoré popoludnie a preto sú Rajecké Teplice plné hostí. Či už ubytovaných v kúpeľoch, alebo hostí z okolitých miest na poobednej prechádzke. Akosi sem s našimi batohmi nezapadáme, no nedokážeme odolať čapovanému pivku a tiež zmrzline s kávou, ktorá nás nabila energiou, ktorú nám to pivo vzalo :-)

    Čas neúprosne beží, a vlak ide presne – nepočká. Poberáme sa preto na stanicu, kde už hlúčik ľudí očakáva príjazd súpravy. Vo vlaku sedíme v chodbičke pri vstupe do vagóna, kde je neuveriteľne teplo. Dlhšia prestávka v Bytčici z nás vysala poslednú energiu. Poslednú fyzickú energiu, ktorá sa dá doplniť jednoducho oddychom. Priniesli sme si však pomerne vzácnejšiu energiu, ktorá sa nedá tak jednoducho získať, a ktorá v nás opäť zostane veľmi dlho.

    Čo dodať na záver ? Som smutný z toho, že moja múza sa nejakým spôsobom pominula, a reportáž z augusta dopisujem až teraz v novembri Pozitívne na tom však je, že aj po toľkých mesiacoch sa mi pri pohľade na fotografie všetko dopodrobna vybaví, a snažím sa vám naše zážitky podať touto formou. Snáď sa mi to podarilo a po prečítaní ste sa aspoň na chvíľku preniesli do prírody, na lúky, medzi stromy, ku vode a k priateľom s ktorými je vám tak fajn.