Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

15.1.2012 - Babia Hora - ZIMNÝ VÝSTUP - EXTREME

 

... tentokrát bola príroda silnejšia , vyhrala a my sme s pokorou, unavení, ale šťastní odchádzali domov. Toľko snehu som v živote nevidel ! Ako často spomínam bolo ho doslova po "ko..." a ešte viac :o)

   Dlho sedím pri PC, dívam sa na blikajúci kurzor na čistej ploche nového dokumentu a rozmýšľam, kde začať. Zapnem silu svojich myšlienok a budem sa snažiť premeniť ich na text.

   Bolo to dávno, a je to už dlho čo som sníval o brodení sa snehom, tak ako som počul z rozprávania svojho otca, keď ešte ako mladík chodieval s partiou na Martinské Hole. Veď príbehy svojich otcov poznáme už naspamäť. Neustále ich počúvame pri najbližšej možnej spoločnej chvíli, ale aj tak ich vnímame vždy tak, ako by sme ich počuli prvý krát. Veď aj my raz budeme horlivo rozprávať svoje zážitky našim deťom, a myslieť pri tom na časy, keď sme ich prežívali. A bude nám jedno, že ich už nikto nepočúva, pretože s každým rozprávaním si znovu a znovu zážitky tak radi obnovíme so svojej pamäti.

   Predpoveď počasia neveštila nič dobrého. Tri dni v kuse snežilo a pri pohľade na meteorologickú výstrahu 2.stupňa na SHMU.sk v kombinácii sneženie a vietor potvrdzovala moje podozrenie na EXTRÉMNE podmienky. Po telefóne sme sa každý deň uisťovali, že ideme aj keby fúriky padali. Respektíve ja som bol presvedčený, že to chcem konečne zažiť.

   Ako obvykle batoh som mal zbalený už v stredu. Moje očakávania boli naplnené. Je tu sobota večer, a po potvrdení, že ide Robo aj Stano som netrpezlivo očakával nedeľné ráno. Pri pohľade z okna večer pred ulíhaním do postele krásne snežilo, a ja už som bol „jednou nohou“ v snehu. Je tak zničujúce čakať na zazvonenie budíka, keď sa na niečo tešíte. Každú chvíľku sa budíte v domnení, že už je čas. Konečne zvoní ! Vystrelil som z postele a bežím k oknu. Chumelica ako blázon. V mojom žalúdku sa začali diať zvláštne veci. Poznáte to ... ako pred prvým rande, veľkou skúškou, alebo návštevou zubára. Samozrejme, ako väčšine ľudí, tak aj mne tento pocit zliezol čoskoro do čriev a neubránil som sa tomu. Stihol som „to“, kým sa mi uvarila voda na kávu, ktorú som nalial do termosky, vytiahol dopredu nachystanú „sváču“ a všetko to pekne natlačil do zbaleného batohu.

   Je 4:30, postávam pred vchodom a čakám na chalanov, ktorí majú prísť autom pre mňa. Cesta je ďaleká. Oravská Polhora je náš cieľ. Za oknom auta sa často ženia čerti čo poznať aj na zjazdnosti ciest hlavne v Kraľovanoch po odbočke na Dolný Kubín, kde je cesta úplne bez posypu a úprav. Ešte počas jazdy rozmýšľame, či nezmeniť cieľ našej cesty a nezájsť niekde na menej náročný výstup. Dohoda je jasná – keď bude najhoršie, tak sa otočíme a zimnú Babiu Horu necháme nezdolanú.

   Vystupujeme z auta v obci Slaná Voda, chystáme výstroj a s batohmi na chrbtoch už čoskoro šliapeme za stáleho sneženia ešte po tmavej Hviezdoslavovej áleji. Dlhá rovinka pomedzi stromy, kde síce snehu je skoro po kolená avšak nič proti tomu, keď vchádzame na lúku, kde sneh spolu s vetrom vytvoril záveje, aké svet ešte nevidel. Teda svet možno áno, ale ja určite nie.

   Čítal som články o Babej Hore v zime, kedy je bez snežníc nepriechodná, ale síl a odhodlania bolo veľa, a tak sme to riskli bez snežníc. Veď vrátiť sa môžeme vždy. Brodíme sa miestami dosť hlbokým snehom, a poznať to aj na čase aj na silách, ktorú nechávame v každej stope v snehu. Prichádzame na križovatku modrej a žltej značky ku prístrešku, kde však nestojíme, pretože uisťovanie chalanov, ktorí túto trasu išli v lete, že pri Hájovni sme za hodinu, alebo do hodiny ma presvedčilo, že budeme pokračovať. Vykračujeme si ďalej po ceste, ktorá bola skoro zjazdná autom, takže sme sa už toľko netrápili so snehom. Skúmame priľahlú „pivnicu,“ ako stvorenú na bivakovanie. Dvere sú pootvorené, a tak nahliadneme dnu. Len tma a vlhko, nič iné. Dvere nezatvárame, pretože keby ich zavial sneh, tak už by ich otvorili až na jar.

   Vchádzame zas do lesa a snehu pribúda. V diaľke už vidno spomínanú Hájovňu na Rovniach, kde Hviezdoslav trávil svoj čas pri písaní diela Hájnikova žena. Sneh až po strechy a žiadne miesto na oddych, alebo posedenie. Smäd už mám poriadny, ale ideme ďalej. Pri pohľade na hodinky je nám jasné, že to nebude dnes o dobíjaní vrcholov. Zasnežená lávka cez potok nám poslúži na malý oddych a nabranie nových síl. Teplá káva, čaj, voda a müsli tyčinky od Stana nám doplnia energiu, ktorú budeme ešte potrebovať. Onedlho totižto prichádzame ku stúpaniu, pri ktorom si po prvý krát hovoríme či ísť vôbec ďalej. Stano vybieha ako prvý a v snehu po pás sa otáča za nami či ideme alebo nie. Smiech, zábava a ešte dostatok síl nás poháňa ďalej aj za takýchto podmienok. Pozitívne myseľ je totižto vždy to čo nás podrží.

   Žltú značku občas vodno,občas sa stráca pod snehom. Zrazu sa nám však stratila úplne. Neuvedomili sme si to a ideme cestou necestou avšak v smere k vrcholu, tak ako si to chalani pamätali z leta. Pofukuje čím ďalej tým silnejší vietor a spolu so snežením vytváral napätú atmosféru.

   Sme traja, a neustále sa po kratších intervaloch striedame na čele, kde prvý z nás vždy prešliapava cestu. Hm, prešliapava asi nebude ten správny výraz. Povedal by som skôr pretláča, pretože aj pri mojich dlhých nohách to vyzerá skôr tak, ako by som bruchom odtláčal pred sebou sneh, ako buldozér. Dva kroky, posunúť palice, a zas dva kroky. Rýchlejšie sa naozaj nedalo. Jednak nohy zapadli okamžite celé do snehu až po pás a palice sa strácali až po rukoväte. Veľmi únavné, náročné a hlavne časovo zdĺhavé. Kontrolujeme si čas, pretože ak na poludnie nedorazíme k vrcholu, tak sa musíme otočiť, pretože slnko zapadá v tomto ročnom období ešte priskoro, a vracať sa po tme by nebolo najrozumnejšie. Neskôr však zbadáme, že ani za svetla to nie je jednoduché.

   Biela príroda okolo nás je naozaj úchvatná. Záveje cez ktoré nie je vidno, stromy ovešané hrubou vrstvou snehu a krásne ticho. Ticho, ktoré prerušuje len občas moje fučanie, keď opúšťam prvú pozíciu a vraciam sa na tretie miesto v našom „pelotóne“ kde si človek aspoň trošku oddýchne. Po vytiahnutí nohy zo stopy je okamžite zasypaná snehom a ani to tretie miesto už nie je moc oddychové. Prašan je nepoddajný a komplikuje nám chôdzu.

   Je dvanásť, musíme ísť späť. Ešte po tú smrečinku, snáď za ňou zbadáme prístrešok, ku ktorému sme aspoň chceli dôjsť. Za smrečinkou však nič, len kopec ďalšieho snehu po pás. Pod Bukovským Grúňom to vzdávame a rozum vyhráva nad odhodlaním a cťou. Alebo skôr príroda zvíťazila nad nami. Jednak množstvom snehu, čo predĺžilo našu chôdzu, kedy sme išli skoro 1km/hodinu a samozrejme slnko, ktoré by nás určite nepočkalo. Sme však radi, že sme došli aspoň sem, pod vrchol Babej Hory. Podľa mapy nám chýbali možno dva tri kilometre, čo v lete je otázka necelej hodiny. Tentokrát by nám to trvalo omnoho dlhšie, a na návrat by nezostal čas.

   Otáčame sa a vo vlastných stopách sa vraciame späť. Chôdza je skoro ťažšia, ako keď sme išli hore. Pri klesaní sa prenáša na nohy väčšia hmotnosť a dno v hlbokom snehu o ktorom sme si mysleli že je dno, dnom vôbec nebolo. Zabárali sme sa miestami ešte hlbšie. Stačilo malé zakolísanie, kedy človek musel vyjsť zo stopy vedľa vyšliapanej cesty a návrat nohy nad povrch snehu bol priam zničujúci. Stretávame skialpinistov, ktorí v takomto neskorom čase pokúšajú svoj osud. Na lyžiach sa im ale určite šliape lepšie a ich presun je mnohokrát rýchlejší ako náš. Zastavujeme sa na chvíľku na lávke, ktorá je už zas zasnežená. Hájovňa je skrytá pod snehom, ktorý neustále pribúdal.

   Aké „milé“ prekvapenie nám znovu pripravili už niekoľkokrát spomínaný vietor so snehom. Naše stopy sa stratili. Spomenuli sme si na čas, keby sme museli ísť po tme. Nepredstaviteľné a po tejto skúsenosti už viem, že by sme sa určite nevrátili. Nemať navigáciu, tak strata smeru a zblúdenie je skoro stopercentné. Príroda by už potom dokonala svoje. Našťastie poznávame za svetla staré miesto a nachádzame prístrešok, kde sme doplnili energiu a minuli posledné zásoby. Od auta sme už veľmi blízko.

   Spozorujeme v diaľke chalupy a vieme, že naša dnešná, dovolím si nazvať ju extrémna túra je na konci. Znovu sneh a vietor vykúzlili na aute neuveriteľný „chvost“ za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani odborníci v tých najlepších aerodynamických tuneloch. Veru aj odborníci by si mohli občas zobrať príklad od prírody.

   Zhadzujeme batohy, vyzliekame vrchné vrstvy a sadáme konečne do auta. Stelaservis však nehlási nič pozitívne. Pod Strečnom prevrátená cisterna a veľké kolóny. Zastavujeme ešte na kapustovú polievku, ktorá padla vhod aj s čajom s rumom na zohriatie. Plný zážitkov a nových skúseností sa vlečieme plnou cestou cez Terchovú domov. Je už tma, a sneh stále padá, tak ako občas aj moje viečka na očiach. Tá únava je však úplne iná, ako keď príde človek unavený z práce. Konečne som si na vlastnej koži vyskúšal, ako to je byť zaviaty v snehu a brodiť sa závejmi, ako nejaký aljašský domorodec, ktorý podobné zážitky prežíva po ceste, keď si ide kúpiť noviny.

   Som spokojný, že sme v poriadku, aj keď sme sa vrcholu nedotkli. Dotkla sa nás ale príroda, príroda zas o niečo iná, ako po iné túry. Zas nám dokázala, že ona je tá, ktorá rozhoduje o tom, ako ďaleko nás pustí. Budeme len dúfať, že na jar, keď sa sem vrátime, dovolím nám vyjsť až na vrchol.

 

záznam GPS

fotogaléria ku článku