Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

20.11.2010 - Veľký Fatranský Kriváň

     

    Veľký Fatranský Kriváň 1709 m.n.m. To bola výzva. A hlavne vtedy, ak meteorológovia zahlásili posledný priaznivý víkend pre turistiku. Tohtoročná jeseň bola naozaj krásna a vhodná pre poznávanie našej blízkej či vzdialenej krajiny, bol by hriech nevyužiť aspoň ten jediný, posledný deň.

    

    Keďže som sa chcel vrátiť domov už do 13:00, aby som sa mohol venovať rodinke musel som vyraziť skoro …. veľmi skoro. Po prepočítaní trasy, vzdialeností, výškového rozdielu a časov uvedených na nete som sa rozhodol pre odchod o 6:00 z domu. Bola ešte tma, sychravo a v bežných prípadoch ma je v takomto počasí a hodine len ťažké dostať z postele. Vstal som, nie preto, že som musel, ale preto, že som chcel, a to bol asi dôvod, prečo vstávanie sa stalo príjemným.

    Do Vrátnej ku chate Vrátna som sa autom zo Žiliny dostal po hmlistej a tmavej ceste za pár minút. Zaparkujem už vedľa niekoľkých odstavených áut, myslím tiež turistov.. Som rád, že nie len ja som taký blázon a v takom počasí a za svitania sa vyberajú na túru. Ešte posledný pohľad na stanicu lanovky a šup po kľukatej ceste cez lesík popod vedenie lanovky. Hlavne sa nepozeraj hore, len sa nepozeraj hore….znelo mi v hlave pred tým ako som vyrazil. Vidieť totižto ten strmák zdola, dosť uberá na motivácii, ktorá bola tentokrát veľmi veľká.

     Spočiatku bola cesta v pohode, pretože som očakával stúpanie a mierne mokrý terén po nočnom daždi. Už po pár metroch vyzliekam strednú vrstvu a flisku balím do batohu, sŕknem trochu vody a šliapem ďalej. Je ticho, a počuť len posledné kvapky zo stromov rozbíjajúce sa o skaly. Kondička ma zas „nesklamala“ a môžem ďakovať počasiu, že nie je 30 stupňov, ale niečo nad nulou a vlhký vzduch, ktorý zľahčuje dýchanie. Zelenú značku už som pekne dlho nevidel, veď načo, cesta je len jedna bez odbočiek. Až tu zrazu cesta končí a chodník sa uberá dvoma smermi. Vyberám si chodník vpravo, nakoľko podľa orientácie smeruje k hornej stanici lanovky, kde sa mám dostať. Je tu niečo divné. Začínam klesanie a pritom som mal stúpať. Dostávam sa na lúku, kde pre veľkú hmlu nevidím, kde končí a neviem sa zorientovať. Vraciam sa späť s podozrením, že cesta by mala stúpať a nie naopak klesať. Idem teda chodníkom vľavo, čo sa asi neukázalo to najsprávnejšie rozhodnutie. Cesta strmá do kopca s občasnými prekážkami v podobe padnutých stromov ma vyvedie z lesa na čistinku, kde je len malý náznak chodníka. Určite musím ísť hore. Vyberám sa do strmého kopca do hmly, kde vidno sotva na pár metrov. Odrazu sa hmla rozpustila a predo mnou už bolo vidno nejakú malú budovu. Zdala sa mi však menšia, ako si pamätám hornú stanicu lanovky z čias, keď sme sem chodili s rodinou.


 

    Po ľavej strane sa mi ako z knižky objavil Chleb, ktorý bol na dosah ruky. Idem správne, povedal som si a vykračujem k spomínanej budove. Aké prekvapenie, keď čítam na budke začínajúceho vleku Oštiepková mulda. Kde to som ? Hmla zas nedovolila zorientovať sa mi a preto som sa zas rozhodol pre stúpanie. Veď keď pôjdem stále hore musím vyjsť na hrebeň a nájsť konečne cestu. Predieram sa po stopách srnčej zveri, ktorá mi aspoň čiastočne prešliapala cestu nízkou kosodrevinou. Opäť zmizla hmla ako mávnutím čarovného prútika. No nazdar. Pohľad na veľmi vzdialenú hornú stanicu lanovky ma prekvapil.

 

     Je však jasné, že keď v stúpaní budem pokračovať dostanem sa na hrebeň smerujúci na Chleb. Mohol som ísť krásne po vychodenej cestičke s mierným stúpaním a ja … zas som si vybral cestu zložitejšiu. Ale teší ma aspoň to, že smer som si udržal. Je to podobné ako v živote, kde si človek vyberie cestu zložitejšiu, pretože len tá vedie k úspešnému cieľu, hlavné je udržať si smer. Nestíham, som udýchaný, spotený a hmla mi zas zabránila v rozhľade a orientácii. Blatistý terén, kosodrevina brániaca normálnej chôdzi a stupňujúci sa vietor ma vedú k myšlienkam, že na to jednoducho nemám. Prečo mi to stále pripomína môj život ? Otáčam sa, a tu zbadám vždy to, čo ma posunie vpred. Nádherný výhľad na dolinu ako keby pokrytú šľahačkou a až gýčovite modrá obloha. Niekedy sa človek musí otočiť späť, aby mohol ísť vpred.

    Posledný prekročený konár a som konečne na ceste smerujúcej na Chleb a na druhú stranu do Snilovského sedla. Postarší pár so psíkom si asi povedali, čo to je za úchyla, čo lezie z tých kríkov. Netušili, že som liezol skoro po štyroch až od Oštiepkovej muldy – čo bola teda poriadna morda. Prichádzam konečne k informačnej tabuli do Snilovského sedla, kde sa dozvedám, že od vrcholu ma delí už len 40 minút. 

 

    Vidím schádzajúci manželský pár s dcérkou nie staršou, ako mám ja. Keď tam vyliezla ona musím aj ja. Pridám rezko do kroku a po namrznutej zemi stúpam k svojmu cieľu. Už len 10 minút a som tam, tvrdila tabuľka zahalená v oblakoch.  

    Stupňujúci vietor mi ako keby nechcel dovoliť dôjsť až na vrchol. Nahadzujem kapucňu a naozaj so silným protivetrom sa dostávam do cieľa. Je 11:00, nikde nikoho len ja, vietor, oblaky a krásny pocit.

    Pre niekoho, kto zdolal niekoľko tisícoviek nič zvláštne. Pre mňa začínajúceho turistu pred štyridsiatkou je to však zas krôčik vpred a môj osobný „výškový rekord.“ Asi potápanie bude predsa len jednoduchšie, pretože hĺbkový rekord mám „len“ 28 m. Ale nezamýšľam sa teraz nad tým. Stojím na vrchole a pozerám sa do diaľky, kde sa pomedzi oblaky občas objaví nádherný výhľad. Miesto ako stvorené na meditáciu a zamyslenie sa. Únava opadla, nastúpil pocit šťastia a zostal čas na vypnutie „procesora“ ako ja občas volám mozog. Pár fotografií, ešte posledné pohľady a zahajujem klesanie. Zas píšem, ako keby som schádzal z Elbrusu. A možno pre mňa to bol taký maličký Elbrus, ak nie výškovo, tak určite životne.

    Konečne dorazím na konečnú stanicu lanovky, kde nie je ani nohy. Čašníčka si na namrznutej šmykľavej terase poťahuje z cigaretky a len sa divím, prečo radšej do svojich pľúc nenaťahuje svieži čistý vzduch, ktorý sa mi zdá ako afrodiziakum.  

    Po zhodnotení času sa rozhodnem pre zostup lanovkou, aby som bol čo najskôr zas s rodinkou a mohol sa s nimi podeliť o svoje zážitky. Prekvapenie, že lanovka v zimnej sezóne premáva smerom dolu zdarma je pre mňa, ako čerešnička na torte. Nasadnem a so zaľahnutými ušami rýchlo klesám do doliny, zahalenej ešte stále v oblakoch. Dopĺňam tekutiny a teším sa z dnešného dňa. Pri príchode k autu som prekvapený z množstva áut, ktoré sa tam nahromaždili počas mojej cesty. Dostávam otázku od obúvajúcich sa mladíkov, ako je na vrchole. Hovorím im, že nech si dajú radšej vysokú obuv, pretože predierajúce sa slniečko čoraz viac roztápalo namrznutú zem, a blata tam bude za pár hodín naozaj veľa. Sadám do auta a s príjemným pocitom cestujem domov. Je pred jednou a dodržal som stanovený návrat. Škoda však, že nie je nikto, s kým by som sa mohol podeliť o moje zážitky. Preto nechávam potichu doznieť posledné pocity a vstupujem do bežnej reality. Tak rád by som povedal, aký som šťastný... snáď úprimné objatie manželky naznačilo tie slová, ktoré som chcel vysloviť - ďakujem.

 

Step Counter

čistý čas chôdze : 5h 11min.

vzdialenosť : 9,28 km

energy : 1700 kCal

počet krokov : 11875 

 fotogaléria ku článku