Vyhľadávanie

Kontakt

Ján Hantuch
Dobšinského 1615/7
010 08 Žilina SLOVAKIA

........................

hantuch@pobox.sk

11.3.2012 - Vrátna - TRAINING DAY

 

   Ako som písal v predošlej reportáži, tak po sobotňajšej túre a problémoch s chodením po ľade som uvažoval o otestovaní si lezeckých mačiek v praxi. V sobotu hlásili pekné počasie, aj keď v piatok večer to tak ešte nevyzeralo. Mal som však smolu a mačky som nezohnal, pretože môj zdroj bol na dovolenke mimo Žiliny. Bol som sklamaný pri pohľade z okna na slnkom zaliate Martinské Hole.

   O mojom sobotňajšom pláne vedel aj Robo. Na moje prekvapenie mi volal v sobotu večer či sa mi nechce ísť zajtra t.j. v nedeľu na malý tréningový deň s Peťom, ktorý si pre nás našiel čas, aby nám ukázal niečo zo „záchranárskych praktík.“ Samozrejme som bol zo začiatku váhavý pretože som vedel, že sa v nedeľu majú na horách „ženiť čerti“ no a veselka to teda bola parádna – to áno ! Nakoniec som sa nenechal dlho prehovárať a súhlasil som. Veď treba využiť každý možný deň, keď má Peťo čas, aby sme toho do seba dostali podľa možností čo najviac. Ešte večer všetko chalani zorganizovali, ako výstroj, tak miesta a časy stretnutia, a mohli sme zavčasu ráno vyraziť.

   Ráno to bolo ťažké. Jednak počasie, ktoré ma moc z postele neťahalo, trošku kocovina, ktorú som si nahnal u švagra, a ten chtíč, ten tam dnes ráno veru nebol. Premohol som prvé nechute a už po prvých krokoch v nových topánkach sa mi začali zapaľovať lýtka.

   Za stáleho mávania stieračov sme po krátkej dobe dorazili do Vrátnej. Niečo po siedmej nasadzujeme mačky a už šliapeme popod lanovku. Počasie naozaj neprialo a jemný dážď s hustou hmlou dávali predzvesť, že to dnes nebude krásna slnečná prechádzka. Už po pár zatáčkach začínam pociťovať následky z predošlých dní. Vo štvrtok som prišiel v transfúzke dobrovoľne o skoro pollitra krvi, včera som to ešte preriedil slivovicou a výsledok sa dostavil dnes. Hovorím Robovi, že keby som hodil držku, tak nech mi zdvihne aspoň nohy dohora – čo poznám ako prvú pomoc, keď niekto omdlie. Po dohode si každí volíme svoje tempo a pre istotu, nakoľko som mal naozaj občas obavy s odpadnutia, sme si povedali, že si budeme volať, keby čosi.

   Chôdza v mačkách mi nerobila skoro žiadne problémy, a ako už Robo vyzdvihuje vo svojom rozprávaní o túre, naozaj som každý svoj krok cítil oveľa bezpečnejší. Prišli však prvé problémy, ktoré boli spôsobené nedostatočným dotiahnutím mačiek. Je jasné, že takéto niečo som očakával, pretože som mal mačky prvý krát na nohách, ale s čím nemôžem ani len vo sne počítať na vysokohorskej túre napríklad na Mont Blancu – táto skúsenosť nech mi je ponaučením ! Ako si tak šliapem už celkom v pohode, keďže som donútil telo zvyknúť si nato, že dnes tu velím ja, sa mi zrazu uvolnila na ľavej nohe mačka. Nevyzula sa úplne, len sa uvoľnila, a tak si hovorím, že ju dám úplne dolu a znovu si ju poriadne nasadím. Len podotýkam, že sa to stalo v dosť strmom svahu. Položil som palice, ktoré som musel zatlačiť do zamrznutej snehovej škrupiny, aby sa mi nezviezli dolu svahom, pretože zapichnúť sa kvôli ľadu nedali. Odopínam už uvoľnenú mačku a so samozrejmosťou stúpam na nohu, ktorá sa okamžite šmýka dolu. Hodil som predný náhon (spadol som na ruky) a s mačkou už v ruke sa našťastie zachytávam. V smiešnom postoji avšak so studeným potom na chrbte si uvedomujem, kde som mohol skončiť. Nakoniec sa mi podarí mačku nasadiť a smerujem k odstavenému ratráku, kde som si mohol mačky poriadne skontrolovať a dotiahnuť remienky. Volám hneď Robovi, že už mi je síce dobre, ale tento zážitok si budem pamätať. Takisto s upresnením jeho polohy mi bolo jasné, že už má minimálne tridsať minútový náskok. Znovu sa začínam spoliehať na nohy a kráčam ďalej.

   Vrátim sa k mojej prvej túre na Fatranský Kriváň, kedy sa mi tento svah zdal neskutočne dlhý, namáhavý a náročný. Čím častejšie ho však absolvujem, tým sa mi zdá kratší, jednoduchší a menej náročný. Dnešné počasie, bolo však zas z tých, ktoré dodávalo dobrodružný zážitok aj takejto už v dnešnej dobe nenáročnej túre. Užívam si každý krok a predstavujem si, ako som niekde vo vysokých horách. Moje predstavy dopĺňa naozaj silná víchrica so snežením a meniaca sa viditeľnosť. Miestami musím pozerať na lano od lanovky, aby som vôbec udržal smer, nakoľko nebolo vidno ani od stĺpa po stĺp. Viem si predstaviť slabšie povahy, ako v takomto nečase, za takýchto podmienok, trebárs aj s uvoľnenou mačkou stratia hlavu, koncentráciu a na základe malých chýb dôjde k obrovským tragédiám. Je to zvláštne skúšať si takéto stavy, a vedieť si v takýchto situáciách udržať chladnú hlavu. Preto mám rád takéto počasie, kde si testujem svoju sústredenosť aj s prípadnými problémami.

   Konečne dorazím ku konečnej stanici lanovky, kde už ma čaká Robo za prítomnosti, ako sme sa v kabínke dozvedeli Bratislavských kolegov turistov, ktorí išli z chaty pod Chlebom. Stihli sme len tak tak poslednú kabínku lanovky, pretože už kvôli spomínanému počasiu ju museli odstaviť. Počas cesty dolu sa už dohadujeme, že zmena plánu bola nutná a náš tréning na krízové situácie v horách nás čaká až pri chate na Grúni, kde sa stretneme s Peťom.

   Krátka 45 minútová – skoro prechádzka ubieha s občasným fotením a obdivovaním prírodných úkazov celkom rýchlo. Zas si to užívam a nechávam si odstup. V bielom tichu sa už miestami ozývajú vtáčence, ktoré vítajú jar, ktorú však ešte široko ďaleko nevidno. Som prekvapený čo dokáže lavína s kmeňom stromu, ktorý svojou silou prerazil dva stromy. 

   Za hustého sneženia prichádzam ku chate na Grúni, kde už ma všetci čakajú. Dávame si kapustovú polievku a čajík s rumom na zohriatie. Po pár teoretických informáciách prechádzame k praxi. Peťo vybaľuje z batohu kopec železa, rôznych skôb, hákov, karabín, lán … no proste pre mňa španielska dolina. Pomaličky sa začínam zorientovať ako v materiáli, tak aj v uzloch, ktoré sú pre mňa niektoré nové, avšak na niektoré si spomínam z čias, keď som bol na jachte a musel ich používať. Skúšame si „štand“, ako zmierniť, alebo zachytiť pád do trhliny, ako sa poprípade z trhliny dostať, alebo z nej dostať parťáka na druhom konci lana, ako používať cepín a podobne. Je to veľa užitočných informácií, ktoré však dúfam nebudem musieť nikdy použiť.

   Veľa sa toho na mňa nalepilo, ale ešte veľa sa budem musieť naučiť, aby ten, čo bude na druhom konci lana si mohol byť istý, že sa na mňa bude môcť spoľahnúť v každej situácii.

   Keďže čas pokročil balíme veci späť do batohov a pomaličky sa poberáme späť ku chate Vrátna, kde sme nechali auto. Cesta dolu kopcom je rýchla a v mačkách je naozaj každý krok istý. Miestami stretávame páriky a skupinky ľudí, čo sa aj za takéhoto počasia vybrali na prechádzku ako my.

   Zvláštne poďakovanie patrí Peťovi, ktorý si našiel pre nás čas, zohnal aj potrebný horolezecký materiál a hlavne nám nemusel, ale dúfam chcel odovzdať svoje skúsenosti a vedomosti zo svojej záchranárskej činnosti.

   Teraz už som doma v teple, ťukám do klávesnice posledné písmenká, myslím však stále na silu vetra, pichajúce snehové vločky, a hmlu ako mlieko, ktorá bola túto nedeľu zas našim spoločníkom.

fotogaléria ku článku