Budatín - Lysica - farebná jesenná prechádzka
V poslednej dobe som častejšie jazdil služobne autom a mal som tú česť si pozrieť miesta, o ktorých som veru nikdy nepočul, na mape nenašiel, tobôž ich mal možnosť navštíviť osobne. Prechádzal som mestami a miestami naozaj krásnymi a počasie, ktoré vládlo dalo mojim zmyslom dostatočnú podporu. Ale aj pršať musí. Pozerám cez dažďom zaliate okno na svetlá idúceho auta pred sebou. Stierače monotónne mávajú popred oči a vnárajú ma hlbšie do mojich myšlienok. Zabúdam na to, že som za volantom a preberá ma až ostré svetlo brzdových svetiel. Bolo toho za posledné obdobie dosť, a preto uvažujem o nejakom „ventile“ ktorý ma zas nakopne. Prišiel vhod nápad Roba a Stana dať si malú „lightku“ a prevetrať hlavu. Z nápadu prišla cesta, smer aj termín.
Cesta z Budatína do Lysice v nedeľu ráno podľa možností čo najskôr …. zostava ja, Robo a Stano Vzhľadom na to, že sa zas menil čas, bola pravdepodobnosť nejakých komplikácií. Našťastie tentokrát vyšlo všetko presne tak, ako sme si naplánovali, ba dokonca s menšou časovou rezervou či už pri štarte, alebo návrate.
O šiestej ráno už šliapeme po Dubni smerom k Zástraniu pomedzi novostavby Žilinských zbohatlíkov, ktorí stavajú chalupy asi podľa toho koľko metrov má sused, ja musím mať viac …... „Když vy břízolyt, tak my kachličky, když vy inžinýrku, tak my....to budete koukat“ Išli sme však za prírodou, tak pozeráme na práve vychádzajúce slnko, ktoré sa len ťažko prediera ešte cez zamračenú oblohu. V diaľke počuť ruch prebúdzajúceho sa mesta. Cesta veľmi známa, však sme, alebo som ju už absolvoval niekoľko krát. Nič náročné no pot už mám všade. Aspoň nie je zima.
Prišla chuť na raňajky a klasický Stanov chleba. Plechovková desiatka padla vhod, Stano vie čo sa patrí a musíme povedať, že nás prekvapil. Zahasíme rozpálené telá a naozaj vychádzkovým tempom postupujeme cez Zástranie, občas poliami spasenými od dobytka, alebo lesom kde chodníky sú rozjazdené od traktorov sťahujúcich drevo, alebo nezodpovednými majiteľmi štvorkoliek.
Vzhľadom na výšku v ktorej sme nie sú možné nádherné výľady vdiaľ, aj keď sa občas objaví miesto z ktorého v opare lúštime či sa jednná o Veľký Rozsutec, alebo nie. Namiesto výhľadov však mám k dispozíci neustále zmeny okolia terénu. Mne sa veľmi páčia práve tie spasené skoro holé lúky, kdežto Robo obdivuje cestu lesným chodníkom, kde farby naozzaj nedokážem popísať.
Zrazu nás pekvapí chlap stojaci pri malej chatke pod lesom okolo ktorej v tesnej blízkosti prechádzame. Ja som si trebárs nevšimol ani psa, o ktorom mi chalani potom neskôr hovorili. Už klasický pozdrav čo sa v horách sluší a zas chodníkom ako z knižky prešliapavame na horizont, kde očakávame zas niečo nové.
Približujúca sa kaplnka nám prichystá ďalšie posedenie, ktorých je po ceste naozaj dosť. Nejaké to foto, poobzeranie sa po malých chatkách roztrúsených popod les, fakt v krásnom prostredí a hľadíme na stúpanie ktoré nás čaká. No stúpanie … ako som písal na začiatku, naozaj sa tentokrát jedná o lightku a cestu skôr vychádzkovú, ako turistickú. Však nemusíme zakaždým merať „výškové rekordy,“ niekedy sa môžeme prírodou len tak preplížiť s možnosťou vnímať ju naplno. Bahenné kúpele, ktoré sú po ceste určite hneď zrána využili diviaky, ktoré sme však nevideli. Stretli sme sa ale opäť s pozostatkami, ktoré sem dopratali trošku iné „svine.“ Kdekoľvek sa človek na Slovensku pohne stretáva sa s týmto neduhom dnešnej spoločnosti.
Vychádzame z lesa na rozsiahlu lúku, ktorú presekáva chodník obklopený pasúcimi sa kravami. Je ich naozaj veľa a obdivujeme prítomného pastiera, ako ich vie udržať pohromade.
Sadáme si na polorozbité lavičky okolo ohniska, zahryzávame sa do posledných súst jedla a zapíjame kávou, ktorá padne vhod. Čaká nás predsa len ešte hodný kúsok cesty a pri pohľade na hodinky je jasné, že autobus z rázcestia pod Lysicou stíhame len tak tak. Dolu dedinou cesta ubieha jedna radosť. Odolávame aj pozvaniu domáceho na poldeci aj ponúkanému rozhovoru staručkého pána s ovečkou, ktorá sa s ním nemá asi možnosť moc porozprávať. Mať možnosť svoje telo dostať do poklusu, tak tak urobím. Boľavé chodidlo mi však nedovoľuje vyššie tempo, ako momentálne máme. Chce to zmenu topánok, ktoré sa už aj tak rozsýpajú, alebo návštevu ortopéda, ktorého by dnes ocenil možno aj Stano, ktorého hnevá koleno. To rozchodíme, povedali sme si.
Autobus ide našťastie o niečo neskôr, tak máme čas ešte na dúšok vody a prebratie celej „túry.“ Zaplatíme vodičovi, mimochodom ja jediný aj za batoh a sadáme si, keďže miesta na sedenie je dosť. Padol návrh na zakončenie u Stana na záhrade pri teplej káve.
Tak aj bolo, veď auto parkujeme aj tak pred jeho domom. Vyzúvam si topánky a nohy mi v tichosti ďakujú. Chlad im však dlho rozkoše nedoprial. Dopijeme, rozlúčime sa a sadáme do auta, aby sme sa za pár minút dostali domov. Stíhame v dohodnutom termíne.
Prechádzka síce ľahká, na nás nechala ale znať, že dĺžka občas tiež rozhoduje. Dvadsať kilometrov je predsa len dvadsať kilometrov. Určite by som sa opakoval, keby som písal, čo všetko nám zas, tieto kilometre dali. Preto len v skratke poznamenám – ďakujem bolo to krásne.
záznam z GPS
