Boat Skipper
16 - 17 - 18.5.2013 - nová životná kapitola sa otvára ...
... zo sna nápad, z nápadu realizácia, z realizácie zážitok, zo zážitkov spomienky, na ktoré sa nikdy nezabúda !
Všetci traja Robo, Vlado aj ja, sme absolvovali plavbu plachetnicou a možno aj to bol spúšťač ďalších myšlienok a snov, ktorý nás náhodou dostal k realizácii jedného veľkého dobrodružstva. Za podmienok, ktoré sa nám naskytli sme neváhali. Vlado oslovil kolegu, ten prikývol a všetko bolo jasné. Prvé stretnutie u Ľuboša, stručné informácie, prehľad o čom vlastne všetko bude, pretože tápame, nevieme, netušíme …
Dostávame knižku, testy a podrobnejšie informácie, ako aj termín skúšok. Všetko začína dostávať reálnu podobu. Doma všetci študujeme pre nás učivo, ktoré nám zatiaľ nič nehovorí. Nejaký Danforth, vysielačka, mapa, hláskovacia abeceda a vetry, ktoré sme poznali len z našich spální :o) … no to bude trapas, keď sa to nenaučíme. Postupne sa nám však darilo do našich už skoro šedinami pokrytých hláv niečo natlačiť. Uvedomovali sme si však fakt, že sa neučíme len na skúšky, ale preto, aby sme získané informácie hlavne mohli využiť v prípade, keď ich budeme potrebovať.
Prvý breefing pri jednom pivku odhalil, že sme nakoniec pripravení. Zostalo už len dohodnúť kedy pôjdeme, a čo vezmeme so sebou. Stravu každý svoju, aj keď nakoniec Robo zobral rezne pre všetkých. Pivko podľa gusta, a ako tekutý sveter v prípade nepriaznivého počasia som navrhol našu klasickú brusnicovú vodku. Robo, že radšej dve, keď na to Vlado po našich skúsenostiach z 2DAYSTREKu zapotil, že fľašku na hlavu. Nebude to veľa ? Nebude ! … a nebolo :o) Odchádzame plný očakávania domov a tešíme sa, že do odchodu to je len jeden týždeň.
Vliekol sa strašne a nevedeli sme sa dočkať. Nakoniec prišiel. Ráno o pol deviatej, keď som vyprevadil dcérku do školy aj s jej zberom papiera zrazu volal Robo či som pripravený a či môžeme ísť. Jasné, skočíme potom pre Vlada a tradaaa môžeme valiť. Do 10 minút už som stál pred vchodom s mojim malým palubným kufrom a proviantom. Netrvalo dlho a zjavil sa aj Robo na aute. Stisk ruky a vytešený pohľad nás utvrdil, že je to tu. Vlado nás už čakal na parkovisku a aj u neho bolo zjavné, že sa tešíme všetci rovnako.
Viete … možno to bude silné prirovnanie, ale muž tieto pocity zažíva celý život … keď chytí prvý krát dievča za ruku, keď sa žení, keď sa mu narodí dieťa, keď si kúpi svoje prvé auto a …. a teraz, keď si začne plniť svoje sny.
Vychádzame na diaľnicu v Strážove a rozhodnutý ísť cez Rakúsko zapíname tempomat. Kávička, doplnenie benzínu v Bratislave, bagetka na cestu a už je za nami len oblak prachu. V Rakúsku nás už vítajú velikánske vrtule a hladké rovné cesty. Stále máme o čom hovoriť, stále sa bavíme, smejeme a spríjemňujeme si cestu. Vlado ako bývalý profesor nás skúša či sme sa všetko dobre naučili. Za zlú odpoveď by nás neváhal vyťahať za uši, alebo nás šľahnúť ukazovátkom, ktoré našťastie nemal :o) Hlad nás prinútil zastaviť na odpočívadle, kde dáme obed z našich zásob. Nikde sa neponáhľame, nechvátame, všetko prebieha v kľude, pohode a bez stresu. Tak si predstavujem cestovanie.
Už o chvíľu je tu Slovinská hranica. Vyťahujeme doklady, a po pre nás vzácnej kontrole pasov prechádzame na ich územie. Krátky, ale celkom drahý 60 kilometrový úsek máme za sebou veľmi rýchlo a je tu Chorvátsko. Zas pasy, zas colníci, zas maličké zdržanie. Maličké aj preto, pretože je ešte pred sezónou, a na davy turistov sa zatiaľ len pripravujú. Chorvátsko nás privíta dažďom, čo spomalí našu jazdu jednak značkami obmedzujúcu rýchlosť a tiež rozumom, ktorý nám v takomto počasí rýchlejšie ísť nedovoľuje. Už známe dlhé tunely, skalami posiate územie a skorý výhľad na more nás presvedčil, že sme čoskoro na mieste.
Zopár navigačných informácii od Vlada zo zadného sedadla, a prichádzame do malej dedinky Bibinije pred dom, kde máme byť ubytovaní. Vystupujeme z auta, a teplota veru nie je najpríjemnejšia. Doma bolo ráno veru teplejšie. Veľmi skromné a „útulné“ ubytovanie prehliadame a sme nad vecou, pretože pre toto tu nie sme. Pre druhú noc však volíme zmenu, ale to až neskôr.
Ľuboš nás už víta a zoznamuje nás s kolegami „plavčíkmi“ zo Žiliny, ktorý budú robiť skúšku spoločne s nami. Po večeri v družnej debate pokračujeme až do neskorých večerných hodín aj v spoločnosti „pani brusnicovej“, ktorá nám síce dodáva potrebné teplo, ale aj zatvára naše oči unavené z cesty. Ešte sa pred spánkom prejdeme po móle, kde sa snažíme zamyslieť nad „vážnymi“ životnými problémami, odľahčíme svoje mechúre a ideme spať. Je zaujímavé, že čím tichšie chce ísť človek do postele tým viac ľudí zobudí :o) Vlado zlomil prístelku, Robo spadol za postel, a ja som skoro od smiechu praskol. Musel nás prísť utíšiť, ako malých chlapcov v pionierskom tábore dokonca aj Ľuboš. Dole spia Nemci, tak nech sa ráno nesťažujú ! Gute nacht !
Prebúdzame sa zo zvyku skoro ráno. Zisťujeme, že prístelka je polepená lepiacou páskou, takže Vlado mal svedomie čisté – domáci to na neho narafičili. Naraňajkujeme sa, a už o deviatej sedíme všetci v kuchyni za stolom, na ktorom sa rozprestiera nám známa námorná mapa Chorvátska. Sedíme v kruhu okolo stola a všetci si spoločne opakujeme to čo sme sa naučili, poprípade konzultujeme to, čomu nerozumieme. Nervozita stúpa, keďže čas skúšok sa blíži. Pobaľte sa a o jedenástej odchádzame na kapitanát do Zadaru, kde sa rozhodne ! V Zadare už klasicky nie je v čase obeda kde zaparkovať, ale to asi v každom väčšom meste – a to tu nie je ešte ani veľa turistov. Máme čas, a tak si sadáme na kávu a kolegovia si dávajú obed - pizzu, nakoľko oni po skúškach odchádzajú domov. Idú na noc, čo my rázne zamietame, pretože sme sa ešte nespamätali z jednej cesty a skúsenosť z dennej jazdy bola pozitívna, takže určite budeme cestovať opäť cez deň.
Tesne pred jednou sa to už pred kapitanátom len tak hemží ľuďmi rôznych krajín, keďže v Zadare skladajú skúšky skoro všetci záujemcovia z Európy. Maďarčina, Nemčina, Poľština, Taliančina … no proste zmes všetkého. Poniektorí sa ešte snažia z knižiek dostať do seba čo sa dá. My už sme knižky schovali. Čo sa na nás nenalepilo doteraz už sa nenalepí. Nervózne každý prestupuje a pozerá po ostatných. Zo pár skupín si odvedú skúšajúci na hlavný kapitanát, a tak si nás pekne podelia, keďže sa nás tu zišlo tak okolo stovky a viac. Mali by sme ísť medzi prvými, takže nebudeme dlho čakať. Rozoberáme aj stratégie, že keď pôjde niekto tretí a neskôr, tak bude vedieť otázky a priebeh skúšania. Samozrejme som bol druhý, takže mi prvý nestihol nič povedať. Sadol som si za stôl s vysielačkou a mapou, ktorú „krížovali“ dve malé drevené loďky. Oproti mne sedel skúšajúci kapitán v bielej námorníckej uniforme. Dávno som nebol v takom strese, ako teraz. V miestnosti bol ruch a otázky som občas počul dosť nezrozumiteľne, keďže boli z časti lámavou slovenčinou. Nakoniec po asi 15 minútovom „trápení“ kapitán zavrel moju zložku a oznámil mi, aby som poslal ďalšieho. Takto sme sa vystriedali všetci. Vlado aj Robo to zvládli tiež v relatívnej pohode. Ani sme sa nenazdali a to všetko prečo sme sem išli bolo za nami. Mal som obavy či to zvládnem. Predsa mám už svoj vek a učí sa mi ťažšie, ale nakoniec to bolo v pohode. Prispela k tomu určite aj dobrá nálada, ktorá nás sprevádzala a hlavne partia, kde sme sa navzájom podporovali.
Tak a máme to vo vrecku ! Šupa po toľkých šutroch čo z nás spadli musela byť počuť až do Splitu :o) Odprevádzame ešte „kolegov“ k autu a vyberáme sa do centra na slávnostný obed, na ktorý nás pozval Robo. Mesto je plné maturantov a starších turistov, ktorý nevyhľadávajú preplnené pláže a tropické teploty. Nachádzame nakoniec reštauráciu príjemnú aj vzhľadom, aj vôňou aj ponukou. Pivko a jednotné menu – na grile pečené tyčinky z mletého mäsa s plackou z pizzového cesta, tak sme sa svorne rozhodli. Bolo to výborné, a aj obavy z mletých potravín sa neskôr nepotvrdili. Prechádzame sa ešte chvíľku po historickej časti Zadaru a rozhodujeme sa, že si ideme nájsť nejaké miesto na nocľah.
Chodíme chvíľku autom popri pobreží, lebo keď už, tak ubytovanie s výhľadom na more, ale nič nenachádzame. Ideme späť do Bibinije, kde privátov bolo podstatne viac. Netrvalo dlho a našli sme ! Malý domček s dvoma izbami, kuchyňou a terasou z ktorej, keď by som veľmi chcel dopľujem až do mora :o) Neuveriteľné miestečko priamo pri mori s veľkou terasou a za cenu, ktorú sme považovali za neskutočnú. Ubytovali sme sa, rozložili si veci a smutne hľadíme na začínajúci dážď. Našťastie čoskoro prestalo pršať a mohli sme sa prejsť až do centra Bibinije, kde sme chceli nakúpiť niečo pod zub.
Mesto bolo ešte úplne prázdne. Obchody a podniky boli pozatvárané, ale predsa sa našli aspoň dva. Jedna kaviarnička a malý obchodík s potravinami, kde som presvedčil chalanov, že urobím večeru – špageti. Dokúpili sme ešte „sáčkovú“ polievku a nejaké drobnosti na raňajky. Pozvoľným tempom sa vraciame k apartmánu popri malému prístavu, kde už obhliadame potenciálne lodičky k našim prvým skúsenostiam.
Pred domom nás už čakajú naše kámošky – labute a mačky. Divné, že labute na slanej vode, ale dnes už je asi všetko možné. Nechali sa kŕmiť priamo z ruky. Ja vyberám nákup a hneď kladiem hrnce na sporák. Pripravím prestieranie na stôl na terase, keďže počasie sa trošku umúdrilo. Dobre sme si pošmákli a ešte zostalo. Neodmysliteľný prípitok, pivečko a posedávanie s výhľadom na terase našu už teraz dobrú náladu ešte vylepšilo. Ech, aké je krásne len tak sedieť a dívať sa na vlny prehadzujúce sa cez breh. Pri pomyslení, že už zajtra musíme ísť domov nám zachmúrilo obočie, aj keď cesta späť je vždy možná. Trošku sa ochladilo, a tak si sadáme za stôl do kuchyne, kde ešte rozoberáme život a jeho nástrahy. Chalani už pozorujú, ako mi ťažejú viečka, preto netrvá dlho a odchádzame každý na svoje lože. Zaspávame hneď ako si líhame. To doma vždy pravidlom nie je.
Ráno nás už víta slniečko a podstatne teplejšie počasie. Raňajky v jadranskom štýle na terase priamo pri pláži mali svoje čaro. Povegetíme ešte chvíľku a púšťame sa do upratovania a balenia. Okolo deviatej chceme vyraziť, aby sme boli do večera doma. Zaplatíme, poďakujeme domácemu, a už hľadáme najkratšiu cestu na diaľnicu. Bolo rozumné zostať ešte na noc, oddýchnuť si a cestovať cez deň.
Cesta späť nám ubiehala celkom rýchlo. Malá zastávka v Rakúsku na „gulaschshupe“ v „ľudovej“ cene, za ktorú by sme sa na Slovensku určite najedli dvaja padla vhod. Bola chutná, bolo jej veľa a zasýtila nás až do príchodu domov. Ešte zastávka v Ikei, kde som pre moju polovičku kúpil kreslo, ako darček k nášmu výročiu a už po známej diaľnici rezkou jazdou do Žiliny.
S ubúdajúcimi kilometrami a zmenšujúcou sa vzdialenosťou od domova sa nám strácala pomaličky reč. Nie že by už nebolo o čom hovoriť, len sme asi všetci traja mysleli na to, že už je koniec. Koniec „výletu,“ ktorý ubehol veľmi rýchlo, avšak ako Vlado poznamenal zároveň začiatok niečoho nového. Novej životnej etapy, ktorá prináša príležitosť obohatiť život svoj a svojich blízkych o nové zážitky spojené s aktívnym oddychom pri mori. Už nám hlavami prebieha, ako na „staré kolená“ budeme s partnerkami brázdiť moria, a v marínach popíjať pri západe slnka chutné vínko v sprievode cikád.
Týmto by som chcel poďakovať našim partnerkám, že nám dovolil odkrojiť si z nášho spoločného života tri dni, ktoré nám urobili radosť, a zarezali do našich duší hlbokú jazvu spomienok. Taktiež ďakujem chlapci Vám, a je mi cťou, že som mohol byť súčasťou tohto veľkolepého zážitku.
19.5.2013 … stojím na okraji Vodného diela ... zvlhli mi oči ... pozerám na vlny zakalenej vody, a rozmýšľam ... čo tu vlastne robím !?